Áno, viem,
LÁSKA
je dennodenne,
hodinu čo hodinu,
minútu čo minútou,
každú sekundu
stále a opäť pribíjaná na kríž.

Potoky sĺz nestačia zmývať tú vinu,
je to príliš málo.

Slzy nestačia,
treba otvoriť srdcia,
ale svet stratil kľúč.

A LÁSKE neostáva nič iné,
len sa túlať ako bezdomovec,
žobrať o štipku priazne,
o úsmev a pohladenie...

Je opĺúvaná, odkopávaná, nenávidená,
je na posmech,
je linčovaná,
je trhaná na kusy...

Kto ju,
celú zbitú, zakrvavenú,
zoberie do náručia,
kto?

LÁSKA,
neumieraj, prosím.
Neopúšťaj moje srdce,
do ktorého sa začali zakrádať
zlosť a nenávisť.

Svojimi bozkami,
svojimi slzami
budem liečiť rany,
spôsobené týmto svetom.

Len neodchádzaj, prosím.

BEZ LÁSKY TENTO SVET ZHYNIE.

Prečo, Bože, prečo
ma nechávaš tak dlho v tomto slzavom údolí?

Ako sa môžeš pozerať na tú spúšť?