Záhadná postava odetá v čiernom k nej natiahla kostnatú ruku. Rozožraté hnáty uväznené v hrubej tunike poriadne zahrkotali. V rukách držal tácku s občerstvením. Joja zdesene ustúpila.
„Moje určené meno je Tuengis, som správca tohto domu. Mňa sa nemusíte báť, pani moja,“ oranžové oči schované pod ťažkými viečkami slabo zažmurkali.
„Vy…vy ste mŕtvy ?“ znepokojene sa spýtala Joja.
„Nikdy som nebol živý. Som Arterax, bytosť poskladaná pomocou kúzel čiernej mágie. Plním rozkazy pána, ktorý ma vytvoril,“ opatrne zložil tácku na stolík. Všimla si, že jeho pohyby sú dosť trhané. Pripomenul jej robota.
„Kde je Loxosceles ?“
„Je trochu nervózny, lebo teraz ho uvidíte aj v pravej podobe. Nielen v tej ľudskej,“ mierne sa uškrnul a poopravil si ruku, ktorá mu začínala vypadávať.
„Ako to myslíte ?“ Joja žasla nad tým, aká je Odvrátená strana odlišná od Reálneho sveta. Napriek tomu, že tam často odchádzala v snoch, nemala možnosť spoznať zvyky tunajších obyvateľov.
„Predtým než žiak dokončí štúdium mágie musí, sa vybrať k Hore večného utrpenia. V nej je vyryté obrovské zrkadlo. Začne odriekať zložité zaklínadlo. Potom sa v zrkadle objaví jedna z mnohých podôb, ktorá prislúcha k jeho duši. Prijme ju za svoju. Je to zdroj magickej moci,,“ objasnil jej.

Reálny svet

Garapodo znepokojene vstúpil do knižnice. Už počas stretnutia s Jednookým cítil, že sa tam niečo deje. Okolo budovy sa vznášal akýsi sivastý opar. Porušenie ochranných kúzel naznačovalo prítomnosť nevítaných návštevníkov.
Zvažoval či je vhodné tam vojsť. Niekedy sa čarodejníci rozhodli pre ústup, keď nemali chuť čeliť nebezpečenstvu. On však už nemal čo stratiť. Musel si priznať, že Joja mu bude veľmi chýbať. Zvykol si na jej prítomnosť a rád ju učil mágiu. Plne ho to zamestnávalo a zabraňovalo mu to myslieť na hriechy minulosti.
Zahalil sa do neviditeľnosti a opatrne vstúpil dovnútra zadným vchodom. Všade naokolo vládol pokoj. On však vedel, že je to len klamlivá ilúzia. Cítil prítomnosť nežiadúcich čarov. Zabárali sa mu pod kožu ako jed. Rýchlo sa prikrčil, keď začul zasvišťanie. Ohnivá guľa zasiahla policu s knihami. Tie bytosti zrejme dokázali vycítiť, kde sa nachádza.
„Vylezte,“ odvetil podráždene. Podľa intenzity kúzla tipoval, že sú dvaja. Ihneď mu bolo jasné, že nejde o útok žiadneho mocného mága. Hlučné kúzla, ktoré odčerpávajú energiu používali skôr amatéri. Aby ich trochu postrašil, rýchlo zohol prsty a pomocou nepatrných gest vyslal proti nim kúzlo ohnivého meča. Tenký červený pás sa hnal na miesto, odkiaľ predtým vyšla guľa. Začul bolestný povzdych, jedného z útočníkov. Meč sa neustále obracal a nedal im ani chvíľu vydýchnuť.
„Pokiaľ sa okamžite neukážete, donútim vás,“ varoval ich. Chcel sa čo najskôr uchýliť do postele s nejakou dobrou knihou.
Ozva sa hrozný rachot. Celú miestnosť zaplnili magické výboje. Stáčali sa a narážali do všetkého čo im prišlo do cesty. Knihy hromadne vypadávali z políc a podlaha sa neovládateľne chvela.
Zazrel dve tmavé siluety. Podľa oblečenia z dračej kože spoznal prívržencov Temného syndikátu. Rozhodne od nich očakával oveľa zaujímavejšie kúzla. Tváre mali zahalené a okrem očí a úst sa nedalo nič rozoznať. Chystal sa ich uzemniť ďalším kúzlom.
Prekvapilo ho však, keď obaja previnilci padli na kolená. Už dávno nebol zvyknutý na takéto prejavy „oddanosti.“ Nechcel, aby sa zlá minulosť opäť vrátila. Ten človek, ktorý zakladal tento spolok už dávno neexistoval. Garapodo ho pochoval, hlboko vo svojom vnútri.
„Čo chcete ?“ vyprskol nahnevane. Pre istotu ostal v bojovej pozícii a potajomky sa pripravoval na spustenie obranných kúzel.
Celá knižnica sa však zaplnila čarodejníkmi z Temného syndikátu. Zrejme sa im nejakým spôsobom podarilo odblokovať prístupový priechod.
Garapodo vedel, že nemôže bojovať so všetkými naraz. Na niečo také nemal dostatok síl.
„Som nástupkyňa temnoty. Chcem tvoju smrť, drahý,“ odvetil nejaký ženský hlas. Razantne prekročila hŕbu porozhadzovaných kníh. Cítil ako mu telom prešla tupá bolesť. Podišla až celkom blízko k nemu. Sivá hmla opadla z jej tváre.
„Nemáš ani toľko odvahy, aby si používal svoju predošlú tvár. Skrývaš sa pred svetom,“ odvetila posmešne.


Odvrátená strana

Joja prudko vykríkla od bolesti. Niečo ju nemilosrdne zhodilo na zem. Vedela, že niekto ubližuje Garapodovi, ale nemohla tomu zabrániť. Ich puto ešte stále nebolo prerušené. Na rukách jej začali naskakovať pľuzgiere.
„Neboj sa, to prejde,“ Loxosceles ju vzal do náručia a pomohol jej dostať sa na posteľ. Zložil jej z krku prívesok, ktorý jej dal Garapodo. Hneď ako retiazka dopadla na zem, bolesť pominula.
„Niekto ho napadol. Videla som ženu s očami plnými zloby. Pomôž mu, prosím ťa,“ odvetila znepokojene. Celá sa triasla.
„Netrápi ma čo sa stane s tým podliakom,“ zlostne odvrkol Loxosceles.
„Ale mňa, áno,“ Joja nemotorne vstala z postele a pobrala sa k dverám. Tie sa však pred ňou uzavreli a nepustili ju ďalej.
„Loxosceles, to snáď…“ odvrkla nahnevane. Keď na jeho tvár dopadlo svetlo, mala možnosť vidieť podobu ukrývajúcu jeho moc. Hlas sa jej zasekol v hrdle.