Prebudila som sa v tmavej cele. Spomedzi akejsi drobnej pukliny po kvapkách vytekala voda do železného vedra. Gniavil ma príšerný smäd a hlad. Nemohla som sa však skloniť k tomu jedinému zdroju vody. Ruky a nohy som mala spútané akýmsi kúzlom, ktoré mi zabraňovalo vstať. Nebolo mi jasné, kedy ma zavreli do tej hroznej diery.
Na perách som si nahmatala drobnú ranku. Boli dosť opuchnuté a popraskané. Nebolo mi jasné čo to mohlo spôsobiť. Úplne ma však vydesilo zistenie, že nemám svoje šaty. Pod tenkou prikrývkou som bola úplne nahá. V mojej hlave vládla prázdnota a chaos. Bolesť na určitých miestach mi spôsobovala dosť veľké problémy. Necítila som sa pohodlne na tvrdom lôžku. Mala som pocit, akoby som sa prebudila z nesmierne dlhého spánku.
„BEA,“ zakričala som s celej sily. Túžila som aspoň počuť jej hlas, aby som sa uistila, že ešte žije. Hlas sa mi však zasekol v hrdle, keď sa dvierka na cele začali postupne otvárať. Nebolo mi jasné, koľko dní prešlo odvtedy čo som sa pokúsila zabiť Hlavného senátora.
„Mlč, Potterová,“ odsekol nejaký povýšenecký hlas. Zazrela som akúsi starú čarodejnicu odetú v dlhom čiernom habite. Prišla spolu s dozorcom a tvárila sa nesmierne dôležito.
„Nechaj nás samých,“ odvrkla smerom k neupravenému dozorcovi. Sklamane zahundral a vybral sa von s cely.
„Som Agara, matka Hlavného senátora. Určite si už o mne počula,“ zacerila sa a prudko odhrnula prikrývku. Zhrozene som privrela oči. Tá žena bola známa svojou krutosťou a s obľubou mučila väzňov. Nazývali ju Pani z temnôt. Vytiahla dlhý ohybný prútik a ľahko ním švihla.
Pocítila som na tele zvláštne teplo. Nepríjemné zaklínadlo sa dotklo mojej ubolenej pokožky.
„Hm, tretí týždeň, máš veľké šťastie, maličká,“ zasmiala sa takým zvláštnym smiechom, až mi prebehol po chrbte mráz. Keď ma opäť pozakrývala, chcela som sa jej spýtať čo to má znamenať. Nebolo mi jasné, ako je to možné, že tu už ležím tri týždne. To predsa odporuje akejkoľvek logike.
„Teraz nič nehovor. Musí to byť pre teba veľká česť. Nedopustím, aby potomok nášho rodu prišiel na svet v takýchto podmienkach. Nemusíš mať strach, Lia nikto ti neublíži,“ z jej hlasu sálal priam neznesiteľný chlad.
„To nie je možné. Ja nemôžem byť tehotná. Nechcem jeho dieťa !“ kričala som ako zmyslov zbavená. Mala som pocit, akoby mojimi žilami prúdil jed. Tie slová ma hrozne zasiahli. Neverila som tomu, že niekedy budem mať deti. Všetci sa vždy zameriavali na moju krásnu sestru. Nápadníci ju priam obletovali a na mňa si nikto ani len nespomenul.
Vedela som, že ma budú preklínať všetci, ktorý sa tešili, že senátorovou smrťou vláda Gauntovcov skončí. Nedokázala som si spomenúť ako k tomu vlastne došlo. Keď som sa o to pokúsila, v hlave ma niečo prudko zabolelo.
Zacítila som tupý hrot prútika na svojom krku. Čakala som, že na mňa vybafne cruciatus alebo niečo podobné. Ona sa však len mrazivo zasmiala.
„Obávam sa, že nemáš inú možnosť, pokiaľ si želáš, aby tvoja sestra prežila šťastný život. Môj syn dodržal dohodu, teraz si na rade ty,“ zúrivo ma schmatla za krk. Jej stisk však nebol až taký silný, aby mi vážne ublížila. Len mnou trochu zatriasla, akoby sa chcela uistiť, že ešte žijem.
Po vyrieknutí nejakého kúzla som zrazu na sebe mala voľný čierny habit a mohla som pokojne hýbať rukami. Nepozdávala sa mi jej prehnaná láskavosť. Vedela som ako veľmi pohŕda nečistokrvnými čarodejníkmi a takisto by nenechala s pevnosti odísť žiadneho väzňa.
„Pokiaľ budeš rozumná, postarám sa, aby ti nič nechýbalo. Musíš však odprisahať vernosť Hlavnému senátorovi. Porozmýšľaj o tom, Lia,“ vyčarovala rôzne druhy jedál a dovolila jej mi, aby som sa poriadne najedla a napila. Mučivý pocit v žalúdku postupne vyprchal. Nedokázala som tomu odolať, moje telo zúfalo potrebovalo doplniť energiu.
„Nechcem mať nič spoločné s bezcitným vrahom, ktorý bez milosti zabíja nevinných ľudí. Nenávidím ho !“ odsekla som nazlostene.
Cítila som ako sa jej prsty zaborili do mojich vlasov. Schmatla ma tak prudko, až mi takmer vyrazila dych.
„Pokiaľ sa veľmi rýchlo nespamätáš, čaká ťa život v tejto diere. Nezabijem ťa maličká, ale budem sem za tebou každý deň chodiť a sledovať tvoje neskonalé zúfalstvo,“ donútila sa pustiť ma. Dosť surovo ma hodila späť na posteľ. Zabúchala na zamrežované dvere a keď ich dozorca otvoril, vyšla von.
Schúlila som sa do klbka. Vedela som, že nebyť toho dieťaťa určite by ma poslala do arény, možno by ma nechala aj popraviť za pokus o vraždu jej syna. Zaujímalo ma, prečo posiela za mnou tú potvoru. To nemá ani toľko odvahy, aby sa mi potom všetkom pozrel do tváre ?
Začula som príšerný krik. Nejaké dievča zrejme postrehol hrozný údel. Jej nárek sa ozýval po chodbách a spôsoboval mi hrozné muky. Čo sa s ňou asi deje ? Mučia ju alebo obťažujú ? Nechcela som ani pomyslieť na to, čo sa deje o pár metrov ďalej. Zvuk trhajúcej sa látky a čoraz silnejšie výkriky mi však nedovolili odpútať sa od toho hrozivého výjavu.
Dozorcovia ju dovliekli do mojej cely. Tentoraz sa zrejme zabávali s ohnivým bičom. Na jej tele totiž priam svietili krvavé rany. Mala ich všade, dokonca aj na tvári. Podľa šiat mi bolo jasné, že to nie je čarodejnica. Muklovské dievčatá na tom vždy boli najhoršie.
„Vodu, prosím…“ zanariekala vydesene. Vzala som zo stola pohár, v ktorom ešte ostalo pár kvapiek tej životodarnej tekutiny. Dychtivo prijala moju pomoc a oprela sa o mňa ako malé dieťa hľadajúce útechu.
„Ako sa voláš ?“ opýtala som sa zhrozene. Jej tvár bola celkom zničená, posiata krvavými ranami a na bokoch popálená. Nedokázala som premôcť hrôzu. Čo ak moju sestru neprepustili ? Možno jej tiež ublížili podobným spôsobom.
„Sarah,“ odvetila plačlivo. Oprela si ubolenú tvár o moje plece a kŕčovito sa triasla. Popraskané pery jej ledva dovolili rozprávať. Podľa nedotknutej časti tváre som odhadovala, že má najviac pätnásť rokov.
„Prekliaty ničomníci. Nenávidím všetku tú hnusnú háveď,“ zlostne precedila pomedzi zuby. Nechcela ani pomyslieť na to, že v jej tele rastie potomok jedného z nich.
„Prišli do nášho domu, lebo otec nechcel predať moje mladšie sestry do háremu. Zabili ho aj mamu, ktorá ho obránila a potom ma doviedli sem. Cítim, že už viac nevládzem,“ odvetila chrapľavo. Pevne sa ku mne pritisla. Cítila som dotyk jej ruky. Postupne však slabol a jej pery bledli.
„Nie, to nesmieš, Sarah. Nevzdávaj sa. Chcem, aby si vymyslela meno pre moje dieťa. Uvidíš, že všetko bude v poriadku,“ pokolísala som ju v náručí a pokúšala som sa ju prebrať. Jej dotyk postupne ochaboval.
„To je skvelé, pokúsim sa…ehm, pre chlapca by sa mi páčilo meno Harry. Volal sa tak aj môj otec,“ odvetila zadychčane. Jej tvár na okamih nadobudla ľudský výzor, keď sa pokúsila o úsmev. Ostal jej na perách aj vo chvíli, keď jej zelené oči navždy zhasli.
„NIE, NIE TO NESMIEŠ,“ triasla som ňou zúfalo. Neodpovedala mi. Namiesto toho sa ozval iný hlas vychádzajúci spoza mreží. Pred očami sa mi zatmelo. Nedokázala som uniesť takú hroznú ťarchu. Oprela som si hlavu o chladnú stenu.
„Ako ste sa odvážili dať sem umierajúcu ?“ začula som nejaký rozzúrený hlas. „Odpusťte, môj pane,“ zborovo zvolali dvaja dozorcovia. Napriek tomu však dostali poriadnu dávku zaklínadiel bolesti.
Do mojej cely vstúpila ďalšia nevítaná návšteva. Stiahla som sa k stene, keď som ho znovu uvidela. Hlavný senátor mal na tvári opäť nasadenú kapucňu a desivé démonické oči jastrili na všetky strany. Bez váhania prekročil ešte nevychladnuté telo a zamieril ku mne.
Cítila som hroznú bezmocnosť, keď sa ku mne sklonil a skúmavo si ma prezeral. Nečakane ma objal a pritisol sa k mojim perám. Chcela som ho odstrčiť, ale nenašla som v sebe dostatok sily. V mysli sa mi objavili spomienky na dotyky, láskanie a splynutie dvoch tiel. Spomenula so mi však aj na nepríjemný úder a mučenie, ktoré tomu predchádzalo.
Surovo som ho uhryzla, aby si nemyslel, že nado mnou získa prevahu. Po perách mu stiekol drobný pramienok krvi. Ledva sa premáhal, aby mi neublížil. Jediné čo ma delilo od istej smrti bolo to dieťa.
„Hlupaňa,“ vyhŕkol zlostne. Rukou si zotrel z tváre krv. Prikrčila som sa do kúta v snahe uniknúť z jeho dosahu. Pomocou prútika si otvoril dvere a nechal ma tam samú. Škripot dvierok mi pripomenul, že som len úbohý väzeň, ktorý možno nikdy neuvidí slnko.
Neskôr sa dozorcovia vrátili a vyhodili telo na smetisko. Vôbec sa nenamáhali s pochovávaním. Ledva som premáhala plač, keď som videla ako sa vracajú, chladní a ľahostajní, akoby sa vôbec nič nestalo.
„Ty pôjdeš s nami,“ odvetil Belef. Tento muž patril k prisluhovačom, ktorý vždy plnili rozkazy svojich pánov. Nevedomky si rukou prešiel po bielej brade a prudko ma schmatol za rameno.
Neprotestovala som. Viedol ma po úzkych chodbách väzenia. Držala som sa blízko pri ňom, keď sa niektorí z väzňov naťahovali k mrežiam a pokrikovali na mňa. Zrejme sa už všade roznieslo, to čo sa mi stalo. Neboli to žiadne milé slová. „Zalezte zberba,“ Belef párkrát vyslovil pŕhliace zaklínadlo, aby ich odstrašil. Mne však v hlave stále zneli ich výkriky plné zlosti a nenávisti.
Bez mihnutia oka ma viedol k úzkym dverám s klopadlom v tvare hada. Dotlačil ma k nim a lenivým mávnutím prútika ich otvoril. Donútil ma vystúpiť na úzke schodisko.
Neostávalo mi nič iné, len sa prispôsobiť jeho rýchlemu tempu. Prešli sme okolo časti, ktorá patrila k tunajšiemu háremu. Uľavilo sa mi, že sme zamierili na druhú stranu. Sledovať beštiálne spôsoby senátorov ma vôbec nelákalo.
„Už viac nemôžeš ostať v podzemí. Väzni sa dopočuli o tvojom malom tajomstve a určite by sa ti pokúsili ublížiť,“ veľavravne sa uškrnul a odomkol nejakú izbu na hornom poschodí.
„Hlavný senátor k tebe nebude hrubý. Máš veľkú šancu zachrániť si ten svoj mizerný život. Pouvažuj o tom,“ zašepkal mi do ucha a postrčil ma dnu. Mierne som sa zapotácala, ale inak som na sebe nedala znať, že sa ma to dotklo. Podišla som k oknu. Zazrela som celý rad hláv ponapichovaných na koloch. Oči mali mŕtve a vyprahnuté. Nebolo mi jasné či na nich najprv použil avadu alebo to boli ďalší odsúdenci na dementorov bozk. Telom mi prebehla triaška. Čo ak ma čaká niečo podobné ? To je predsa horšie ako smrť
„Vy si vôbec neceníte ľudský život. Nemáte ani toľko slušnosti, aby ste pochovali svoju obeť. Držíte ma to, lebo otec nezaplatil dlh alebo skôr kvôli tomu, že som Potterová ? “ vyprskla som znechutene.
V Belefových očiach sa mihol záblesk hnevu. Bol hrdým služobníkom svojho pána.
„Neexistuje dobro ani zlo, dôležitá je len moc,“ odvetil nasrdene. Viem, že veľmi túžil použiť na mňa cruciatus. Obával sa však, že sa niečo stane dieťaťu. Na mne v tej chvíli nezáležalo. Predstavovala som len akúsi bezmocnú schránku. Zamkol dvere a ponechal ma svojmu osudu.
Na podlahe medzi haraburdami som zazrela kúsok nejakého starého prútika. Pracne som ich pozbierala zo zeme. To vyprahnuté drevo postupne ožívalo pod mojimi prstami. Drobné iskričky vyšľahli z jeho vnútra. Pocítila som nesmiernu radosť. Bol to nádherné opäť držať v ruke nejaký náznak čarodejníctva. Cítiť silu vychádzajúcu z jeho podstaty. Keď však prestal svetielkovať a nadobro sa z neho vytratila energia, sklamane som ho hodila späť na zem. Slabo zacinkotal a zapichol sa do nejakej diery. Rukou som nahmatala padacie dvierka uväznené pod hrubým kobercom. Poklop bol našťastie drevený a keď som trochu potiahla zarezla som tmavú chodbu. Vratký drevený rebrík sa silno rozhojdal. Nezáležalo mi na tom, že môžem spadnúť. Chcela som lepšiu budúcnosť pre seba aj pre Harryho. Bolo mi jasné, že hneď po pôrode by mi ho vzali a vychovali by z neho takú istú príšeru, akou jej jeho otec. To som nemohla dopustiť. Moje nohy sa trochu šmýkali po vratkých priečkach a dych sa mi takmer zastavil, keď som stúpila na chladnú zem obohnanú kosťami drobných zvierat.
Hlavný senátor už tradične choval v podzemí baziliska. Občas ho vytiahol na svetlo. Nebol to pekný pohľad keď sa kŕmil bezbrannými ľuďmi alebo ich systematicky premieňal na kameň. Otec ma v detstve nútil chodiť dívať sa na hry. Horúčkovito tajil, že sme potomkami slávneho Harryho Pottera. Ale keď to Hlavný senátor zistil, začal nám hádzať polená pod nohy. Otcov dlh, ktorý poriadne narástol, vzali ako zámienku na to, aby ho mohli zabiť.
„Čo sssi zač,“ zaznelo zasyčanie vychádzajúce z bočnej chodby. Obrovský chvost ma nemilosrdne prišpendlil k stene.
„Sssom väzeň týchto ssstien, presssne ako ty. Ani mne nedovolia voľne sssa pohybovať,“ zatiahla som po parselsky. Bazilisk sa prekvapene zvrtol a donútil ma sadnúť si.
„Sss teba cítim niečo blízke, niečo nesssmierne cenné. Ja viem kto sssi. Môj pán mi o tebe hovoril. Dala sssi mu nádej na nový život. Ty sssi mu všššak chcela ujsť. Môže byť niekde lepšššie než pri ňom ?“
Cítila som ako mi obrovský hadí jazyk oblizol ruku. Bazilisk zatiaľ vyzeral celkom pokojne. Moje srdce však bilo na poplach.
„Áno, na ssslobode. Tam kde ľudia nemusssia zomrieť len preto, že sssa znepáčia sssenátorom,“ odvrkla som znepokojene. Bazilisk sa potichučky odplazil preč. Nedokázal nájsť žiadny presvedčivý argument, ktorým by vyvrátil moje tvrdenia. Pred očami sa mi náhle zatmelo. Dopadla som na kamennú podlahu.
„Lia, čo tu robíš ?“ niekto vyslovil moje meno. Nedokázala som však odpovedať. Cítila som dotyk chladných rúk. Nemala som viac silu vzdorovať osudu. Bola to moja sestra Bea. Cítila som na tvári dotyk jej vlasov zlatistých ako slnečné lúče.
„Prepáč mi to, sestrička, ale ten netvor sa nesmie narodiť,“ v rukách sa jej zaleskla nejaká drobná zbraň. Ostrý hrot sa približoval k môjmu srdcu. Nebola som pripravená na niečo také. Jej zmučený výkrik však prehlušil moje obavy. Ozvalo sa náhle zasvišťanie zeleného svetla.
Konečne sa mi podarilo otvoriť oči. Hlavný senátor stál v úzkej chodbe a chladne si premeriaval telo mojej sestry. Pochopila som, že nie je dobré zahrávať sa s kolobehom času. Padla som do pasce, z ktorej už neexistovala cesta späť.