Schúlila sa do klbka. Ten kúsok papiera v nej vyvolal nepríjemnú triašku. Zahľadela sa na kresbu mladého dievčaťa s čiernym kocúrom v náručí. Presne vystihol chlad a neprístupnosť odrážajúcu sa v jej očiach. Akoby sa opäť vrátil ten milý chlapec, ktorý ju ochraňoval. Cítila chuť jeho bozkov. Telom jej prebehla triaška, keď si spomenula na prvé nesmelé dotyky.
Vtedy si myslela, že ich nič nemôže rozdeliť. To všetko však bola len bolestivá minulosť, ktorá jej bránila znovu sa do niekoho zamilovať. Niekedy si želala, aby sa vrátil späť ten Tom, ktorého poznala.
Nie chladný vrah schopný vyhrážať sa jej rodine. Nespoznávala človeka, ktorý prevrátil hore nohami celý život v Londýne a spôsobil ďalšiu vlnu strachu a nenávisti. Ruka jej pomaly klesla a kresba vypadla na zem. Potrebovala sa zbaviť tej ťažoby, aj za cenu riskovania vlastného života. Rozhodla sa prijať jeho pozvanie.
„Nie, Ellie. Dnes sa mi nechce nikam ísť. Ostanem v posteli,“ zaklamala Tifany. Túto záležitosť si chcela vybaviť sama. Netrápilo ju, čo sa s s ňou stane. Vedela, že nemá inú možnosť.
„Tak dobre, Tif, nebudem ťa k ničomu nútiť. Viem, že časom to všetko prejde a ty sa spamätáš,“ povzbudivo sa usmiala a vyšla zo spálne.
Nežne sa pritúlila k Blacksabatovi. Do sýtosti sa s ním pohrala a vtisla mu priateľsky bozk na hlavičku. Kocúr spokojne zapriadol a zavrel oči. Keď zaspal, Tifany ho položila na vankúš a rýchlo sa poobliekala. Na vankúšik položila aj krátky odkaz v prípade, žeby sa už nevrátila. Vrhla posledný pohľad na svojho miláčika a odvážne vykročila v ústrety osudu.
Vonku zúrila poriadna snehová víchrica. Pritisla si plášť tesnejšie k telu a nasadila si rukavice. Takéto počasie jej vyhovovalo. Nechcela, aby si ju niekto príliš všímal. Bolo by však podozrivé, keby sa nezastavila ani v jednom obchode. Vošla do cukrárne a dopriala si pár chutných koláčikov.
Zachytila tichý rozhovor dvoch mužov sediacich pri vedľajšom stole. Jedného z nich poznala. Volal sa Horace Tittleton a bol otcom jej spolužiaka. Vedela, že Jerry sa už nikdy nevráti do školy. Nikto im však neobjasnil, čo sa mu stalo.
„…vtrhli do nášho domu a všetko zničili. Až teraz som zistil, že môj syn k nim patril, chcel vycúvať. Našiel som jeho telo pri dverách…“ Horace znepokojene pobúchal prstom po stole. Tvár mal bledú a pochudnutú.
„Je mi to ľúto. Za všetko môže Craft. Veď- Viete – Kto bol oproti nemu ešte celkom slušný chlapík,“ zlostne sykol jeho spoločník. Bolo na ňom vidieť, že toho veľa vypil. Také niečo totiž nevypustí z úst nikto triezvy.
Tifany takmer zabehlo od smiechu. Temný pán ako slušný chlapík ? Ledva sa udržala na stoličke. Keď však videla koľko je hodín, po chrbte jej prebehol mráz.




Vykročila po vratkej cestičke k najmátožnejšiemu domu v celej Británii. Cestou sa poriadne pokĺzla a poškriabala si ruku o plot, keď sa snažila zabrániť pádu. Škriekajúca búda už z diaľky pôsobila dosť desivo. Pomocou prútika si zahojila hlboký škrabanec na ruke a podišla celkom blízko k rozpadnutej stavbe.
Tifany vedela, že je to len obyčajná stará chajda, v ktorej sa nikdy nič strašné nestalo. Privítal ju škripot otvárajúceho sa okna. Nejaké kúzlo ju donútilo vliezť dovnútra. Vo chvíli keď sa jej nohy dotkli dlážky, okno sa samo od seba zavrelo.
„Som rád, že si prišla,“ odvetil známy hlas. Niekto ju objal okolo pása a vtisol jej drobný bozk na krk. Protestne zamrmlala a pokúšala sa od neho odtiahnuť. Nečakala „útok“ takéhoto charakteru.
„Nechaj si tie láskavosti pre verné smrťožrútky, Tom,“ odsekla nahnevane. Svet okolo nej náhle stmavol. Mala pocit, akoby sa ju niekto snažil prepchať cez úzku rúrku. Niečo jej bránilo poriadne dýchať.
Neostávalo jej nič iné, len pritisnúť sa bližšie k nemu. Premiestňovanie hrozne neznášala. Raz keď to skúšala s otcom, poriadne sa jej s toho motala hlava. Dopadla na akýsi pomerne huňatý koberec. Nohy sa jej zaborili do mäkkého povrchu. Nemienila však pred ním kľačať na kolenách. Nevládala sa postaviť. Koberec ju zovrel a donútil zotrvať v tejto ponižujúcej polohe. Nenávistne naňho zagánila.
„Myslím, že tu to bude oveľa bezpečnejšie. Určite oceníš moju pohostinnosť,“ odvetil pobavene. Sklonil sa k nej a vyslobodil ju z nepríjemného zovretia. Mierne sa zachvela, keď ju položil do postele. Pocítila na pleci dotyk nejakého zaklínadla. Oči sa jej neochotne zavreli. Upadla do zvláštneho magického spánku.
„Len pokojne spi, Tifany. Už nikdy sa nevrátiš na Rokfort. Tvoj otec dostane pekný odkaz, ktorý sa mu vôbec nebude páčiť,“ v očiach sa mu zjavila láskavosť, ktorú však ihneď vystriedalo kruté uspokojenie. Barty Crouch bude potrestaný tým najhorším spôsobom.





„To nie je TIFANY,“ vydesene skríkla Vicky. Znetvorené telo mladého dievčaťa ležalo na oddelení aurorov.
Zúfalo si priložila ruku k ústam. Mŕtvola sa začínala rozkladať a poriadne páchla. Zmučene sa oprela o Bartyho, ktorá sa nezmohol na slovo.
To dievča im ju veľmi pripomínalo. Rovnaká postava aj vlasy, len tvár sa nedala vďaka všelijakým kúzlam rozoznať. Celé telo bolo úplne doriadené. Neostal na ňom ani jeden centimeter zdravej kože. Jedine očné viečka boli v prekvapivo dobrom stave. V rukách meravo zvierala nejaký papierik.


Daroval si mi to najcennejšie, čo si mal. Týmto je náš dlh vyrovnaný.

T. C.

„Ten podliak, zabijem ho,“ zreval Barty. Nervózne zvieral v rukách krátky list, ktorý našli v slizolinskej spálni.

Postarajte sa o Blacksabata a ostatné zvieratká. Nikdy sa nevzdávajte. Veľmi vás ľúbim.



Tifany

Vicky si spomenula na drobnú jazvičku, ktorú mala jej dcéra na očnom viečku. Opatrne pristúpila k mŕtvemu dievčaťu.
„Nie, je to ona,“ víťazoslávne skríkla Vicky a vrhla sa Bartymu do náručia. Od radosti ho poriadne vybozkávala. Na viečku totiž nič nenašla. Vedela, že jej dcéra žije a to jej dávalo nadej, že všetko zlo raz pominie.





„Čo ti je ?“ malé svetlovlasé dievčatko opatrne pristúpilo k oknu. Nepozdávalo sa jej, že v maminých očiach vidí slzy. Nespokojne ju poťahalo za rukáv.
„Ocko sa vráti, nemusíš mať strach, sľúbil mi to,“ chlácholivo odvetila Ela.
„Mala by si už spať, maličká. Je neskoro,“ Ambra ju chytila za ruku a odviedla ju späť do detskej izby. Napriek tomu, že bola Dracovou manželkou už niekoľko rokov, nikdy sa necítila dobre v ich dome.
Príliš to tam dýchalo Malfoyovskými tradíciami. Takisto ju hnevalo správanie najstaršieho syna. Dan sa k nej správal ako k handre a nikdy ju neprijal do ich rodiny. Potešilo ju, keď hneď po skončení školy odišiel do zahraničia. Podľa všetkého sa stal smrťožrútom a s otcom už nechcel mať nič spoločné. Danovi mladší súrodenci k nej však prechovávali rešpekt. Podarilo sa jej získať si ich srdcia.
Potichu zišla po schodoch a mienila sa vrátiť späť do spálne. Na perách pocítila lačný bozk. Draco ju zanietene pritisol k stene. Vedela, že on vždy dosiahne všetko, čo chce. Nemienila mu to však zjednodušiť. Musel si zaslúžiť jej lásku a náklonnosť.





Niekde ďaleko…

„Zdá sa mi, že som spala akosi pridlho. Tom, čo to má znamenať ?“ Tifany sa nervózne ponaťahovala na posteli. Miestnosť, v ktorej sa prebrala ani zďaleka nepripomínala spálňu na Rokforte. Zaregistrovala prítomnosť nejakého iného tela.
„Nemusíš mať obavy. Crouchovcom nič nehrozí, pokiaľ ostaneš so mnou,“ Zasypal ju vášnivými bozkami. Celkom strácala pojem o čase. Vedela však, že to bude trvať ešte dosť dlho, kým mu začne plne dôverovať. Nechcela však svojich blízkych vystavovať nebezpečenstvu. Bola rozhodná držať Toma, čo najďalej od ľudí, ktorých milovala.

Koniec