Mladá žena zahalená do tmavého habitu sa predierala cez husté krovie. Pomocou prútika odstránila aj poslednú prekážku, ktorá jej stála v ceste. Mohutný krík potichučky zaprašťal a odsunul sa jej z cesty.
Chcela poslať rodičom správu, že je v poriadku. Nemienila dopustiť, aby kvôli nej trpeli.
„Expeliarmus,“ zreval nejaký hlas. Prudko dopadla na zem a prútik jej vyletel z ruky. Začínala sa obávať najhoršieho.
„Aké pekné dievčatko,“ podlízavo odvetil nejaký špinavý muž odetý v čiernom habite. Jeho spoločník bol dosť obézny. Ledva sa vmestil do habitu. V očiach sa mu odrážali čertovské ohníčky. Vzal do ruky jej prútik a obzeral si ju, akoby bola nejakým zvieraťom na trhu.
Hej, maličká, čo tu robíš ?“ zachrípnuto sa opýtal jeho spoločník. Tifany od ľaku celkom stuhla, keď ju surovo schmatol a pokúšal sa jej vyhrnúť habit. Poškriabala ho po tvári a zúfalo sa pokúšala kopnúť ho. Udrel ju tak silno, že takmer stratila vedomie. Bolesť v sánke bola priam neznesiteľná.
„Nechajte ma,“ zajačala podráždene. Do očí jej vyhŕkli slzy. Nevládala ani poriadne kričať. Zúfalo stisla v rukách prívesok, ktorý dostala od Toma. Bola to pekne tvarovaná čierno- zlatá ruža. Vravel jej, že keď bude náhodou v nebezpečenstve, stačí, keď ju chvíľu podrží v rukách. Medzi ňou a útočníkmi sa náhle objavila akási priezračná stena.
Nedokázali ju prekročiť. Začula slabé puknutie. Potom sa jej zatmelo pred očami a zúfalo klesla na zem, stále chránená magickou bariérou. „Tifany, si v poriadku ?“ opýtal sa mrazivý hlas. Tom zamrmlal kúzlo na zrušenie ochrany. Opatrne ju vzal do náručia. Nemienil sa s ňou hádať kvôli tomu, že bez slova odišla. Nechcel, aby sa cítila uväznená.
Takisto ju však, varoval, že nie je dobré túlať sa po dedine neskoro v noci. Smrťožrúti ju ešte nepoznali a v hlavne v noci bolo mimoriadne nebezpečné potulovať sa po týchto končinách.
Nevládala mu odpovedať. Celé líce ju neznesiteľne pálilo. Začalo jej aj poriadne opúchať. Vydala zo seba len, akýsi nezrozumiteľný povzdych.
„Pane, odpustite nám. Nevedeli sme, že je to vaša priateľka,“ obaja muži rýchlo klesli na kolená.





Barty zarazene postával pri kozube. Díval sa ako plamene oblizujú poriadne veľké poleno. Rukou si zamyslene prešiel po znetvorenej tvári. Už pol roka nevedel nič o svojej dcére.
Pod očami a mu črtali výrazné kruhy. Nedokázal poriadne spávať a stále mal zlú náladu. Potešilo ho, keď dostal ponuku od svojho starého známeho, aby učil v Andarku.
Táto čarodejnícka škola takmer upadla do zabudnutia. Simon Aberginel, mimoriadne energický muž, však prevzal do svojich rúk vedenie a za pol roka urobil to, čo jeho predchodcovia nedokázali ani za desať rokov. Nikdy sa však nezapájal do žiadnych bojov.
Nebol významným čarodejníkom, vlastnil len Merlinov rád tretieho stupňa. Nikto nedokázal pochopiť, ako je možné, že Andark zrazu výrazne konkuruje Rokfortu. Záujem o túto školu výrazne stúpol. Mnoho detí smrťožrútov ju začalo navštevovať. Vyhovovalo im, že je nezmapovateľná a používanie niektorých druhov mágie nebolo až tak obmedzované ako na Rokforte.
„Barty, nemaj obavy. Všetko dobre dopadne,“ odvetila Vicky a nežne ho pobozkala na pery. Opatrne vkĺzla do jeho objatia.
Ako falošný profesor Moody, si vôbec nepočínal zle. Toto povolanie sa mu celkom zapáčilo. Musel niečo robiť, aby nemusel stále myslieť na nezvestnú Tifany. Predsa len bol trochu nervózny, keď zistil, že ho čaká prvá hodina čiernej mágie so siedmakmi. Napriek výrazným protestom ministerstva, Aberginel presadil vyučovanie tohto predmetu.