„Mrzí ma to, Tifany,“ potichu odvetil Tom. Počas celej cesty domov s ním neprehovorila ani slovo. Celá sa triasla a kŕčovito sa k nemu pritisla. Nežne ju pohladil po vlasoch a šepkal jej upokojujúce slová. Bol hrozne rozčúlený. Nechcel, aby jej niekto ubližoval takýmto spôsobom.
Tom ju opatrne uložil do postele. Kváril ho pocit viny. Čo všetko sa mohlo stať, keby sa pred nimi neubránila ? Ten útok mohol mať všelijaké nepríjemné dôsledky. V žiadnom prípade si neželal, aby sa Tifany stala obeťou opitých smrťožrútov.
„Všetko bude v poriadku, láska moja. Nikomu nedovolím, aby ti ubližoval,“ zdalo sa, že Tifany bola ešte stále v šoku. Nedokázala zo seba dostať ani slovo. Nespokojne ju objal a pomocou prútika privolal z kuchyne elixír na ošetrenie.
Oči jej mierne zvlhli od potláčaných sĺz. Nervózne si pošúchala ubolené líce. Ostala ochabnuto ležať v jeho náručí a stále sa triasla. Napriek tomu, že bolesť pominula, necítila sa bezpečne. Bála sa, že Tom odíde a nechá ju samú. Nie vždy ostával s ňou.
Zúfalo zaborila hlavu do vankúša a privrela oči. Nechcela sa naňho dívať. Príliš dobre si uvedomovala, že má nad ňou moc. Nebola jeho zajatkyňou v pravom zmysle slova. Podarilo sa mu dosiahnuť, aby opäť kvôli nemu stratila hlavu.
Dobrovoľne ostávala s ním napriek tomu, že sa rozhodol stať nástupcom Temného pána. Nikdy sa nesnažil ju násilím niekde držať, dokonca sa jej ani nedotkol, bez jej dovolenia.
Tifany tomu úplne prestávala rozumieť. Kto je ten mladý muž ? Ako je možné, že sa z neho opäť stáva milý chlapec, ktorý jej kreslil obrázky a ochraňoval ju. Jedným si však bola istá, získal si jej lásku a oddanosť.
„Ľúbim ťa, Tom. Nemôžem však ďalej žiť s výčitkami svedomia, že moji rodičia sa kvôli mne trápia. Chcela som im poslať správu, aby vedeli…“ prekvapilo ju, keď sa od nej prudko odtisol a premeral si ju chladným pohľadom, ktorý sa jej vôbec nepozdával.
„Crouch je príliš nebezpečný. Nedôverujem mu. Neželám si, aby si sa s ním kontaktovala,“ odvetil mrazivým hlasom.
„Nemôžeš mi brániť vidieť vlastného otca,“ jedovato odvrkla Tifany. Nemienila už viac ustupovať a podriaďovať sa všetkým jeho rozmarom.
„Nie, isteže ti nebudem v ničom brániť. Pokojne môžeš ísť za ním. Musím ťa však varovať, že pokiaľ sa tak rozhodneš, budeme sa musieť navždy rozísť. Crouch sa rozhodol pracovať pre ministerstvo. Neznesiem vo svojej blízkosti žiadnych špiónov,“ potichu odvetil Tom. Navonok pôsobil chladne, ale v jeho vnútri sa odohrával mučivý boj.
„Môj otec nie je zradca. Dosť si toho vytrpel kvôli spojeniu so smrťožrútmi. Dostal aj dementorov bozk. Nemám v úmysle ťa opustiť. Pokiaľ na tom však naďalej tvráš, nebudem mať inú možnosť,“ nesúhlasne odsekla Tifany. Vedela, že Barty nie je nevinný. Na jeho duši spočívalo až príliš veľa zločinov. Pre Temného pána bol ochotný riskovať aj život.
To sa však náhle zmenilo, keď jeho duša pocítila, aké je to byť uväznený v útrobách hrozného démona. Pobyt mimo tela si vyžiadal svoju daň. Bartyho tvár ostávala naďalej zmenená na nepoznanie. To však nikomu nedávalo právo, považovať ho za zradcu. Tifany ho postupne začala mať rada, napriek všetkému.
„Nechcel som ho urážať, ale mám informácie zo spoľahlivého zdroja. Viem, veľmi dobre, akým spôsobom docielil, aby ho opäť nezavreli do Azkabanu. Nemusíš však mať obavy, toto nepotrvá večne. Čoskoro nájdem bezpečný spôsob, akoby si im mohla dať o sebe vedieť,“ pomaly sa opäť vrátil na posteľ.
Uvedomoval si, že Tifany veľmi ľúbi svojich rodičov. Chápal jej obavy z toho ako sa asi musia cítiť. Obával sa však, že by ministerstvo mohlo dostať nejaké hlásenie o jeho pobyte. Necítil sa dostatočne silný, aby im dokázal čeliť. Smrťožrúti sa opäť prejavili ako neusporiadaná háveď, neschopná poslúchnuť ani jednoduché príkazy. Vedel, že im musí pripomenúť s kým majú tú česť. To však nemal v úmysle urobiť počas tejto noci.
„Nehnevaj sa na mňa. Je to len v záujme našej bezpečnosti,“ sklonil sa k Tifany a opatrne ju pobozkal. Nemal náladu na ďalšie nekonečné diskusie. Takisto si bol vedomý toho, že Tifany bude opäť celý týždeň v škole.
Bola to jedna z jej podmienok. Nemienila zanedbať svoje vzdelanie. Znamenalo to, že nebudú spolu dlhšiu dobu. Nemienil premárniť vzácne okamihy, keď mali obaja dostatok času.
Každým dotykom jej naznačoval, že by mu jej odchod spôsobil bolesť. Tifany ho k sebe bezmyšlienkovite pritiahla. Chvíľu sa bezstarostne bozkávali, akoby sa medzi nimi neodohrala žiadna výmena názorov.





Na druhý deň ráno…

„Vítam ťa v Andarku. Pokiaľ chceš vstúpiť do studnice magických vedomostí, vyslov názov svojej fakulty a príslušné heslo,“ zaškriekala škaredá hrčovitá tvár, ktorá sa vznášala nad vstupnou bránou do čarodejníckej školy. Táto ochranná sieť zabraňovala cudzím osobám vstúpiť do školy. Prváci sa zoskupili pri veľkom strome neďaleko kaštieľa. Zrejme ich čakala hodina herbológie alebo starostlivosti o čarodejné tvory.
„Pozrite, to je priateľka Toma Crafta,“ malý chlapec z desaťčlennej skupinky postávajúcej bokom od ostatných prvákov, na ňu ukázal prstom. Všetci sa začali predbiehať, aby si ju mohli lepšie obzrieť. Väčšinou to boli deti smrťožrútov a vyznávačov temnej mágie. Snažila sa vyhnúť týmto prejavom neblahej popularity. Len málokedy sa dokázala zbaviť hodnotiacich pohľadov.
„Zaklínačova fakulta,“ nahlas odvetila Tifany. Naklonila sa bližšie k škaredej tvári. Keď si strážca vypočul hleslo, ozvalo sa slabé zavlnenie. Tifany mohla pokojne prejsť. Prišla do školy trochu skôr, aby mala dosť času pripraviť sa na vyučovanie.
Andark bol plný študentov vracajúcich sa do svojich fakúlt. Žiaci nemuseli ostávať na internáte počas víkendov. Mohli ísť pokojne domov alebo sa zastaviť v dedine, pokiaľ im to vyhovovalo. V rukách držala knihy, ktoré si počas ranného zhonu nestihla zabaliť do príručnej tašky. Práve sa pokúšala vytiahnuť z tašky rozvrh, keď do nej niekto surovo vrazil. Tifany spadla na zem a všetky knihy jej vyleteli z rúk.
„Prepáčte, slečna Flemingová, nevšimol som si vás,“ rozpačito sa usmial Simon Aberginel. Oslovil ju falošným menom, ktorá používala, aby ministerstvo nezistilo, že sa vyskytuje na zozname žiakov tejto školy. Bola to len ďalšia nevyhnutná zmena, na ktorú sú veľmi rýchlo privykla. Riaditeľ jej galantne pomohol vstať a pomocou prútika privolal všetky spadnuté učebnice.
„To nevadí, nič hrozné sa predsa nestalo,“ ubezpečila ho Tifany. Napriek drobnému nárazu do ochkajúceho brnenia, to nebolo až také zlé. Všimla si, že riaditeľ má na sebe opäť jeden čiernych habitov s hadím lemovaním. Nervózne si prezrel drobnú modrinku na jej tvári. Tifany zazrela nejakého muža odetého dlhého čierneho habitu. Zrejme vošiel do školy, niekoľko sekúnd po nej. Nemohol však, prekročiť ďalšie ochranné kúzla.
„Buďte taká dobrá a zájdite po toho nového profesora. Ešte som mu pre istotu nezveril heslo, chcem sa s ním najprv pozhovárať. Dnes však akosi nič nestíham. V učebni elixírov vypukol menší chaos a profesorka Klevensová ma požiadala, aby som sa tam urýchlene zastavil.“