Skúmavo si obzerala Lucienovu tvár. Chlapec ležiaci vedľa nej vyzeral tak spokojne a bezbranne. Počas spánku sa z neho opäť stával človek hodný jej záujmu. Ruka, ktorá ju väznila v jeho zovretí jej zabraňovala vstať. Na tvári sa mu zračil výraz absolútnej spokojnosti.
„To sa nemalo stať,“ zašepkala rozrušene. Želala si zo svojej mysle navždy vymazať minulú noc. Celá sa červenala pri pomyslení na to, čo sa medzi nimi odohralo. Nebolo to správne. Bol to však jediný spôsob, ako mu zabrániť v tom, aby sa pokúsil zabiť nevinné dieťa.
Napriek tomu, že ich nespájali pokrvné putá, všetci ich považovali za súrodencov. Zúfalo si pošúchala zmeravené ruky. Lucien jej nedôveroval natoľko, aby ju nechal odviazanú. Pokúsila sa pretrhnúť magické putá, ktoré ju zväzovali. Lucien sa nervózne pomrvil a prudko otvoril oči. Okamžite s tým prestala, aby si nič nevšimol.
„Dobré ráno. Si hladná ?“ slastne sa ponaťahoval a vtisol jej nežný bozk na pery. Chvíľu si vychutnával intenzitu toho dotyku. Zlo nad ním pomaly strácalo svoju moc. Z jeho srdca vyžarovalo šťastie z naplnenia lásky, ktorá ho predtým sužovala. Temnota sa nedokázala udržať v jeho mysli. Zrazu pocítil nával silnej bolesti, ktorá ho na okamih celkom ochromila. Temná energia unikala z jeho tela. Začínal si uvedomovať, čo sa okolo neho odohrávalo.
„Prepáč mi to. Nechcel som ti ublížiť. Si pre mňa nesmierne dôležitá. Nemienil som ťa nútiť, aby si…“ zahanbene sklonil hlavu. Odtiahol sa od nej a potichu vyšiel von. Nočnú vzduch ochladil jeho rozhorúčavené telo. Cítil v sebe veľkú dávku moci, ale zároveň mal strach.
Vedel, že ho to bude stále prenasledovať. Niektoré bytosti zo Sveta hmiel si želali, aby sa stal stelesnením zla. Nechápal, prečo túžia práve po jeho magickej energii. Cítil ako ho k sebe niekto volá… Znelo to ako nejaká zvláštna pieseň, ktorá mu nedovolila rozumne premýšľať.
Nemal odvahu vrátiť sa k dievčaťu, ktoré miloval. Nedokázal sa jej pozrieť do očí. Videla temnú stránku jeho povahy, akúsi predzvesť skrytej hrozby. Zúrivo zaboril nechty do kôry stáročného stromu.
„Nebudete ma ovládať, nedovolím vám to,“ odsekol zlovestne. Zúrivo odtiahol ruku. Prekvapilo ho, keď sa v kôre objavila akási čierna trhlina. Vynorili sa z nej škaredé popraskané pery. Začul akýsi posmešný smiech, ktorý v ňom vyvolal triašku. Spod kôry vykukli zlovestné fialové oči.
„Ty nám raz budeš vládnuť, pozdvihneš z prachu zabudnutú mágiu. Všetci ťa budú poslúchať…Si ten, ktorý nám prinesie víťazstvo zla…Príliš dlho sme čakali na mága, ktorý nás opäť prebudí,“ oči sa pomaly prižmúrili a odhalili desivý obraz dediny plnej utekajúcich ľudí. Lucien zazrel akési zvláštne postavy s podlhovastými. tvárami.
„Nepotrebujem nič s toho čo si mi povedal. Som len obyčajný mág, ktorý sa nechal na chvíľu ovládnuť zlými silami. Kto vlastne ste ? “ prudko ustupoval pred skúmavým pohľadom tých zvláštnych očí.
K nohám mu dopadol nôž so zvláštnou rukoväťou. Boli na nej vyznačené ornamenty, ktoré nikto v krajine Hmiel nepoznal. Vedomosti, ktoré dosiaľ nadobudol mu velili, aby ostal stáť na mieste. Pokiaľ si nebol istý, čo to spôsobí nemienil sa tej veci vôbec dotýkať.
„Vezmi si to čo ti patrí a naplň svoj osud, musíš poraziť vládkyňu, aby si sa stal najmocnejším, “ zaliečavo poznamenal hlas vychádzajúci z tých ohavných pier. Oči sa stiahli, v napätom očakávaní sa v nej objavili červené žilky.
„Nie, nebudem vás poslúchať. Nenechám sa tak ľahko obalamutiť planými sľubmi. Ja nie som bábka, s ktorou môžete manipulovať,“ Lucien stál v bojovej pozícii pripravený zaútočiť na tú zvláštnu bytosť. Tie reči o najmocnejšom sa mu vôbec nepozdávali. Nemal o sebe až takú vysokú mienku. Stále sa považoval za začiatočníka, ktorý len nedávno zistil, čo to znamená praktizovať mágiu.
„Urobíš to !“ nahlas zreval neprirodzene vysoký hlas vychádzajúci zo skaly. Všade okolo neho sa zhmotňovali podoby ľudských tvárí. Lucien zdesene ustúpil. Kričali naňho a niektoré sa mu aj vysmievali. Zúfalo si prikryl uši a vrátil sa späť do jaskyne.
„Musíme odtiaľto okamžite zminúť, chcú ma dostať,“ na chvíľu sa privinul k nej, aby opäť získal pocit istoty. Potreboval sa zbaviť strachu, ktorý ho napĺňal. Steny jaskyne sa hmýrili, akoby v nich prebývali obrovské mravce. Vreskot tých zvláštnych zjavení bol priam neznesiteľný.
Chvíľu mu trvalo než sa spamätal. Tie hlasy ho hrozne zmiatli. Pomaly sformoval akúsi sivú hmotu, ktorá okolo nich vytvorila ochrannú vrstvu. Hlasy zneli oveľa tichšie. Prestal prepadať panike a pokojne viedol Enedeu k východu.
„Lucien, pozri sa na tie tváre, oni sa chystajú na nás nejakým spôsobom zaútočiť,“ Enedea sa roztrasene pritisla bližšie k nemu. Cítila pohľad tých zlovestných bytostí. Zdalo sa jej, že sa prehrabávajú v jej najhlbších tajomstvách. V ich očiach videla minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Všetci naraz rozďavili odporne vyzerajúce ústa.
Vyšľahli z nich akési slizké úponky. Narážali do ich ochrany a chystali sa ju pohltiť. Lucien bojoval zo všetkých síl. Na čele sa mu objavili kvapôčky potu. Bolo čoraz ťažšie si ich udržať od tela, k východu postupovali pomaly, nevládal totiž bežať a zároveň so seba dostávať mágiu. Bolo to preňho príliš vysilujúce a tie bytosti neúnavne útočili.
Všetko čoho sa dotkli sa menilo na popol. Rýchlo odriekal všelijaké zložité zaklínadlá.