„Weasleyová, nebuďte hlúpa,“ chladne odvetil Snape. Predtým sa prezliekol a zložil si masku. Nechcel aby zistila, že on je opäť profesorom na Rokforte. Raz jej už kvôli tomu musel vymazať pár spomienok a nemienil to robiť znovu.
„Vy ste len obyčajný zradca. Nemáte právo mi rozkazovať,“ odsekla namrzene.
„Na vašom mieste by som príliš nevyskakoval. Pokiaľ nechcete, aby som odišiel. Temný pán vás s radosťou zabije,“ na tvári sa mu zjavil zvyčajný kyslý výraz.
„Ja som to neurobila dobrovoľne. Niečo ma zvnútra ovládlo,“ poznamenala vydesene. Naozaj nemala záujem niekomu ubližovať.
„Uvidíme, čo nám prezradí vaša myseľ. Legilimens,“ šepol Snape. Mozog sa mu začal zapĺňať cudzími spomienkami. Osamelá Ginny sediaca na tráve pri školskom areály s Harryho fotkou… Vydesené dievča krčiace sa pri stene, ktoré práve precitlo z hrozného sna… Mŕtve telo Molly Weasleyovej, osamelosť… sklamanie…
„Dosť,“ zajačala Ginny. Silou vôle ho vypudila zo svojej mysle. Nechcela, aby niekto prežíval jej pocity.
„Naozaj pôsobivé, ale nikde som nenašiel ani stopu po nejakom zásahu zvonka,“ mrazivo sa uškrnul Snape. Vedel, že pokiaľ podá Temnému pánovi takúto správu, Ginny už nebude dlho žiť.
„Obávam sa, že budeš musieť hľadať pozornejšie, Severus,“ podráždene odsekol Malcolm. Len pred chvíľou dostal od Temného pána ďalšiu dávku mučenia kvôli tomu, že Ginny ušla z jeho komnát.





Helen v spánku niečo zamrmlala. Prudko zavrtela hlavou a rukou si siahla na hrudník. Poranené miesto ju začínalo svrbieť.
„Nie, to nesmieš,“ tlmeným hlasom odvetil Voldemort. Sadol si k nej a odtiahol jej ruku od obväzu.
„Ocko, naozaj musíme odísť ?“ opýtala sa Lucy. Vôbec sa jej nepozdávala predstava, že sa vrátia do sirotinca. Rob stál za ňou a na rukách držal Davida.
„Keby to bolo v mojej moci, nikdy by som vás odtiaľto neposielal preč. Nemáme však na výber. Nemôžeme si dovoliť ohroziť vaše vzdelávanie v Rokforte. Stále je to najlepšia čarodejnícka škola, aká existuje. Pokiaľ však nenastanú nečakané komplikácie, uvidíme sa na svadbe Titusovej matky,“ nevrlo odvetil Voldemort.
„Ale otec, ako tam chceš…“ neveriacky poznamenal Rob. Asi ťažko by si vedel predstaviť Voldemorta pozvaného na svadbu, kde polovicu hostí tvoria muklovia a aurori.
„Ubezpečujem vás, že veľa vecí sa zmení. Budete prekvapení,“ na hadej tvári sa mu rozhostil zvláštny výraz.
„V tom prípade by sme už mali ísť. Stará nám aj tak riadne vynadá,“ poznamenal Rob.
Pristúpil k Voldemortovi a podal mu Davida. Napriek vzájomným sporom mal otca stále rád. Takisto si začínal uvedomovať temnú stránku svojej duše. Nebol už tým nevinným dieťaťom počúvajúcim rozprávky.
Voldemort sa len veľmi nerád lúčil so svojimi deťmi. Akosi im stále neostával čas na to, aby mohli byť spolu.
Helen sebou prudko mykla. Tvár jej skryvil bolestný kŕč. Vedel, že tá rana je ešte čerstvá a bude trvať dlho, kým sa z toho spamätá. David nespokojne zamrnčal. Mrzelo ho, že mamička trpí.
„Volali ste ma, pane ?“ potichu sa opýtal Titus. Prišiel do spálne pár minút po odchode svojich priateľov. Na tvári sa mu zračili obavy. Podišiel celkom blízko.
„Áno, chlapče. Chcem, aby si vstúpil do mojich radov. Verím, že budeš rovnako užitočný ako Severus. Musím ťa upozorniť, že deti smrťožrútov nemajú v tomto smere možnosť výberu.Viem, že som si zvolil správne, pokľakni a vyhrň si rukáv,“ prikázal mu úsečne.
Z celého srdca si prial, aby mohol zastaviť čas. Jeho kolená sa neochotne sklonili k zemi. Voldemort vstal a odmiesol svojho syna do postieľky. Potom vytiahol prútik a vrátil sa ku kľačiacej postave.
„Morsmodre instante,“ priložil ho na bledú pokožku. Titus márne premáhal bolesť. Sústredil sa radšej na Helen, ktorá sa začala nespokojne prevaľovať na posteli. Opäť rukou siahala na obväz. Všimol si, že nadobudla vedomie. Oči sa jej otvorili.
„Voldemort,“ zachripela znepokojene. Pri každom nádychu ju poriadne zabolelo brucho. Hlava sa jej krútila, akoby sa poriadne dlho vozila na kolotoči.
„Vstávaj, smrťožrút. Zvyšok prijímacieho ceremoniálu odbavíme neskôr. Choď do laboratória a začni pracovať na rekonštrukčnom toniku.“
Mrzké zelené tetovanie sa mu nadobro vrylo do kože. Nepríjemné pálenie prešlo jeho telom ako odozva strachu a trápenia.
„Áno, môj pane.“ Titus rýchlo vyšiel z miestnosti. Nechcel ani pomyslieť na to, čo bude nasledovať.
Negas chlácholivo zasyčal. Donútil Helen oprieť sa späť o vankúše. Nežne sa pritisol k jej nohám.
„Neboj sssa, sssom sss tebou,“ odvetil zaliečavo. Helen si veľmi obľúbil a nevedel si predstaviť čo by sa stalo, keby ostal sám s Voldemortom. Vždy mu dával patrične najavo, že nie je taký schopný ako Nagini.
„Kde si ? Ja ťa nevidím. Všade je hrozná tma,“ rukou si márne pretierala oči. Hlava sa jej krútila. Vnímala len rozmazané obrazy nejakých predmetov.
„Buď pokojná, som pri tebe. Čoskoro sa vyliečiš,“ odvetil Temný pán. Znepokojovalo ho, ako zvláštne Helen reaguje. Nežne ju pobozkal na pery. Pri tom letmom dotyku sa mierne zachvela.
„Netrestaj, Ginny. Ja viem, kto to urobil. Teraz som si už istá. Určite bude chcieť svoje dielo dokončiť. Volá sa…“ zašepkala zdesene.
„Petrificus totalus,“ zreval nejaký hlas. Voldemort vôbec nestihol zareagovať. Kúzlo ho znehybnilo. Prútik zrejme niekde zabudol, kvôli tomu všeobecnému rozruchu.
S hrôzou sledoval ako na zem dopadol neviditeľný plášť. Pred nimi sa vynorila postava odetá v smrťožrútskom habite.
„Nemala si ma odmietať. Už viac nemienim znášať tvoje opovrhovanie,“ nešetrne odsunul prikrývku. Negas sa prudko vymrštil a omotal sa okolo neho. Pod jeho váhou muž klesol na zem a prútik mu vyletel z rúk. Negasovo smrteľné objatie zosilnelo. Zaklínadlo prestalo pôsobiť, hneď ako sa muž začal dusiť.
Voldemort ihneď schmatol jeho prútik. Tvár mu priam horela od zlosti. Poníženie z toho, že sa mu podarilo ho uväzniť, prevýšila žiarlivosť a hnev.
„TY SI SA ODVÁŽIL, DOTKNÚŤ SA MOJEJ MANŽELKY,“ vyštekol hrozivo. Ešte aj Negas trochu stuhol, keď videl aký je Voldemort rozčúlený. Zmiernil stisk, aby dal „obeti“ možnosť reagovať.
„Vy už nie ste hodný byť Temným pánom. Stále sa chováte ako Potter. Dokonca si myslím, že už nedokážete zabiť nevinného…“ zachechtal sa zmučený smrťožrút. Mal dlhé tmavé vlasy zviazané do neupraveného chvosta. Volal sa Frank Davison a k smrťožrútom sa pridal len nedávno. V jeho hlase zaznela nefalšovaná provokácia.
Voldemort nebadane prikázal Negasovi, aby ho pustil. Had sa len veľmi neochotne stiahol.
„Avada conflagratio,“ vyštekol Voldemort. Z jeho prútika vyšľahlo tmavo- zelené svetlo. Zmiešaním týchto dvoch zaklínadiel dosiahol, že smrťožrútovo telo po zásahu touto kliatbou vzplanulo ako fakľa. Vrieskal ako zmyslov zbavený, keď ho postupne prenikala mučivá horúčava.
Červené zrenice si chladne premerali popol, ktorý sa nahromadil na dlážke. Jemným mávnutím prútika odstránil tú drobnú čiastočku. Pach spáleniny bol však očividný.
„Výborne, Negas. Musím uznať, že tentoraz si to zvládol veľmi dobre,“ ocenil jeho snahu Voldemort.
„Rád sssom possslúžil, môj pane,“ vskúkal sa späť do bezpečia prikrývky. Cítil, že Helen nie je vo svojej koži. Celkom zbledla a hlava jej neprítomne klesla na vankúš.




Dean Digory pomaly kráčal po preplnenom parku. Napriek všetkým snahám liečiteľov, jeho pravá noha ostala stále dosť meravá a nepohyblivá. Pri chôdzi sa nakláňal na ľavú stranu. To priezvisko kedysi dostal od ľudí, ktorý sa ho ujali. Po mnohých rokoch, keď sa začali cítiť veľmi osamelí, sa rozhodli dať domov opustenému dieťaťu. On si však nato už nespomínal. Nevedel, že ho našli v košíku pred ich domom.
Hrozne sa tešil na návrat do čarodejníckej školy. Celý rok sa musel liečiť z ťažkých zranení, ktoré utŕžil pri útoku smrťožrútov na dom jeho rodičov. Zaregistroval nepríjemný škripot hojdačky, vychádzajúci z opustnej časti parku.
„Harriet,“ zvolal prekvapene. Podišiel o trochu bližšie, aby si ju mohol lepšie obzrieť. Veľmi často spomínal na časy, keď boli nerozlučnými priateľmi. Už v prvom ročníku na nich bolo badať, že si veľmi dobre rozumejú.
„Ahoj, Dean,“ prudko vstala z hojdačky a podišla k nemu. Opatrne ho objala, akoby sa bála, že mu môže nejakým spôsobom ublížiť.
Chvíľu si vychuntával jej dotyk. Veľmi rýchlo sa však od neho odtiahla. Už dávno neboli takí dôverní priatelia ako kedysi. Niekedy mala pocit, že sa jej naschvál vyhýba.
„Počul som o tebe a Riddleovi. Je to naozaj pravda ?“ opýtal sa zarazene.
Harriet spokojne prikývla. Nemala dôvod tajiť svoj vzťah s Robom. Trochu ju však znervózňovalo, že všetci sú dobre informovaní o jej súkromných záležitostiach.
Prekvapilo ju, keď pocítila na perách lačný bozk. Dean ju k sebe opatrne pritisol. Odsotila ho a vyťala mu facku.