Ľahkomyseľne sa uškrnul na prichádzajúceho Greybacka. Počul ako naňho reve, ale nedbal na jeho hnev. Stratil sa mu spred očí práve včas.
„NO POČKAJ MALFOY. ZO MŇA SI NIKTO NEBUDE ROBIŤ ŽARTY,“ zavrčal rozčúlene. Poriadne kopol do najbližšieho pňa. Mal ju radšej vziať do vnútra. Ktovie čo s ňou ten fagan urobí.
Ak na ňu siahne, roztrhám ho na kusy…
Po prvý raz vo svojom živote sa cítil previnilo. Mal ju nechať ísť a nič by sa nebolo stalo. Sám poskytol Malfoyovi príležitosť dostať sa k nej.
Miloval krik obetí a nárek ich matiek. Každé uhryznutie preňho znamenalo zvýšenie sebavedomia. Čím viac obetí mal na konte, tým viac ho uznávali a podporovali. Celkom zabudol, že je taktiež aj človekom. Opustil svoju tehotnú priateľku a začal sa venovať iným zábavkám. Rozmýšľal ako vlk. Bol dravý živočíšny a vždy si vzal všetko, na čo dostal chuť.
Jedno uhryznutie však zmenilo celý jeho život. Veľmi si želal, aby Timea nasledovala jeho príklad. To čo iní považovali za bremeno, bolo preňho vzrušujúcim dobrodružstvom….Ešte nikdy nepocítil aké je to mať strach o život vlastného dieťaťa. Ten neznámy clivý pocit mu prudko zovrel srdce. Nedokázal ostať sedieť zo založenými rukami. Niekto predsa musí vedieť, kde sa rád zdržiava.





O niekoľko hodín
Tenká prikrývka pošteklila jej nahé telo. Timea sa zošmykla z postele. Cítila sa akosi zvláštne. Občas sa jej stávalo, že sa po splne prebrala na všelijakých neznámych miestach. Raz dokonca spala na strome, ale vždy mala na sebe šaty.
Akosi jej nesedelo, že sa v tom zhone stihla vyzliecť.
Izba bola ponorená do desivej tmy. Timea si k sebe rýchlo pritiahla prikrývku. Snáď ju nikto nevidel v takomto stave ? V hlave jej pulzovala prudká bolesť. Na krku zacítila chladný dotyk nejakého prívesku.
Nezvykla nosievať šperky ani nič podobné. Rukou nahmatala jemnú zlatú retiazku zakončenú zvláštnym príveskom. Ešte dobre, že to nie je striebro. No tak Timea, uvažuj.
Vlčie zmysli jej jasne naznačovali, že sa ocitla v cudzom dome. Meravo si okolo seba omotala prikrývku.
S rukami vystretými pred sebou sa snažila nájsť dvere. Nevedela, prečo má zrazu také hrozné problémy pri chôdzi. Každý krok ju stál mnoho úsilia. Silno zamyksľovala kľučkou. Dvere boli zamknuté. Zosunula sa na zem. Všetky sily ju opustili. Želala si vrátiť sa domov.
„OTVORTE DVERE !“





Lucius si nevšímal buchot a krik vychádzajúci zo zadnej izby. Sedel na gauči s nohami vyloženými na stole a v rukách držal čašu vína. Chcel ju poriadne potrápiť. Vyžíval sa v jej strachu. Aspoň sa snažil nahovoriť si, že je to tak.
Musel od nej utiecť, aby nemal čas precítiť atmosféru tých zvláštnych okamihov. Nemohol nechať tie pocity prerásť v niečo hlbšie. Musí si predsa zachovať chladnú hlavu. Bol to len „nevinný“ románik ako všetky ostatné. Prišiel čas, aby sa ich cesty rozišli.
Pomaly vyšiel až na poschodie. Pomocou prútika otvoril dvere. Očakával, že v izbe nájde rozstrasený uzlíček nervov, ktorý sa mu bude vyhrážať väzením. V izbe sa zažalo magické svetlo.
„PREČO STE MA SEM ZAVRELI ?“ zvrieskla Timea. Bez najmenšieho zaváhania sa ho pokúsila udrieť, prikrývka jej však mierne skĺzla a ona ju musela rýchlo zachytiť.
„OKAMŽITE MI VRÁŤTE MOJE ŠATY, MALFOY,“ znelo to ako rozkaz a nie ako prosba.
„Ak mi však prezradíš svoje meno, náš rozhovor by mohol prebiehať aj v priateľskejšom duchu. Ja totiž aj tak poznám tvoje tajomstvo. Viem, že máš tak trochu zvláštne nočné zvyky…“ veľavýznamne sa na ňu zahľadel.
„Som Timea,“ odvrkla zlostne.
„Tvoje veci sa tuším povaľujú niekde v obývačke, ale nemusíš sa ponáhľať. Svoj dlh si mi už splatila.“ Timea zdesene vybehla von z izby. S niečím takým rozhodne nepočítala. Čo povie svojmu priateľovi ? Ako sa mu potom všetkom pozrie do očí ? Aj tak už bol ich vzťah dosť naštrbený. Cítil, že pred ním niečo tají…
Nerozumel tomu, prečo ho zaujímalo jej meno. Znelo mu v hlave ako tichá výčitka. Prekročil akúsi pomyslenú hranicu, z ktorej už nebolo cesty späť. Už vedel, že je schopný všetkého, aby dosiahol svoj cieľ. Nepociťoval žiadne výčitky svedomia…
Ešte nikdy sa nepoobliekala tak rýchlo. Nevadilo jej, že tričko je trochu rozdriapané a nohavice sú špinavé od blata. Najdlhšie jej trvalo, kým rozopla retiazku.
„Toto je zrejme vaše,“ surovo mu ju vtisla do ruky. Lucius nebadane pokrútil hlavou. „To si môžeš pokojne nechať, ber to ako malý darček,“ keď bola tak blízko neodolal pokušeniu a pobozkal ju. Chcel si pripomenúť dotyk jej pier. Aspoň raz, naposledy.
„LUCIUS,“ dovnútra vtrhol rozzúrený Greyback. Lucius prudko odletel do steny. Po jeho údere sa mu riadne zatočila hlava.
„MOJA DCÉRA NIE JE ŽIADNA HRAČKA PRE TVOJE POBAVENIE. Môžeš si vybrať. Buď ťa zabijem, alebo zložíš neporušiteľnú prísahu, že sa s ňou oženíš,“ zdrapil ho za krk. Lucius sa ho márne snažil odtlačiť.
„Nie, to nikdy,“ zachrapčal Lucius. Niečo také by aj tak nemohol urobiť. Jeho rodičia by neprijali do rodiny vlkolaka.
„Ako chceš. Pre mňa bude aj tak lepšie, keď s tebou už navždy preruším kontakty.“