Pomaly liezla po krehkom rebríku. Otrhané sandále zľahka vstúpili na drevenú podlahu. Slabé zavŕzganie ju neodradilo od toho náročného výstupu. Dom zavesený na strome sa mierne zachvel. Z komína sa vyvalil červenkastý dym.

"Pán profesor, ste tu ?" Eileen opatrne zabúchala na maličké dvierka. Pevne zovrela klopadlo v tvare dračích pazúrov. Červenkastý drak unavene zívol. Drobné pazúriky mierne oškreli jej ruku. Ten dotyk zanechal pár hlbších škrabancov. Pár kvapiek krvi dopadlo na drobné dračie šupinky. Nevenovala tomu pozornosť. Bola to cena za vstup do príbytku zástupcu školy. Nechcel bývať v škole, nepovažoval za správne, aby všetkých ohrozovali temné stránky jeho osobnosti. Za iných okolností by bol uznávaním mágom ilúzií, nepríjemná choroba ho však nútila žiť v izolácií. V škole sa nachádzal len počas svojich vyučovacích hodín.

"Áno, ale ty by si sem nemala chodiť," zvnútra zaznel podráždený hlas. Ignorovala nie príliš srdečné privítanie. Pomaly vstúpila do vkusne zariadeného príbytku. Odhodlane vstúpila na koberec pokrytý rôznymi zaklínadlami. Spoznala pár ochranných znakov. Mali za úlohu zabrániť, aby niekto bez povolenia vstúpil do domčeka. Na chodbe vládol neporiadok. Zazrela veľké úlomky skla. Niektoré časti nábytku boli porozbíjané na márne kúsky. Bolo jej jasné, prečo sa neobjavil na vyučovaní. Zamierila do slabo osvetlenej obývačky. Závesy boli pevne zatiahnuté. Izba bola úplne prázdna. Pri okne stálo len akési ošúchané kreslo.

"Nesmieme sa stretávať mimo vyučovania. Nemá to žiadny zmysel," hlesol znepokojený hlas. Bledá ruka nervózne prešla po ošúchanom operadle.

"Potrebujem pomoc. Čaká ma súboj s Pánom temnôt," potichu poznamenala Eileen. Neodvážila sa pristúpiť bližšie. Vedela, že bude lepšie, keď bude udržiavať odstup. Bledá ruka nemotorne zovrela operadlo.

"To vôbec nebude ľahké. Som ochotný ti dať pár súkromných lekcií. Musím ťa však varovať, v žiadnom prípade sa nevzdávaj toho súboja. Niektorí žiaci počas minulých rokov to urobili a mysleli si, že budú mať ďalšiu šancu na ďalší rok. Našli ich mŕtvych a nikdy nezistili kto to spáchal," opatrne vstal a pomaly podišiel k nej. Každý krok mu spôsoboval bolesť. Chcel však, aby vedela, že ju bude podporovať. Medzi nimi vždy vládlo porozumenie. Ani jeden z nich sa však neodvážil prekročiť bežný rámec vzťahu medzi žiačkou a profesorom. Pre istotu okolo seba vytvoril akúsi tmavú clonu. Nechcel, aby videla množstvo rán, ktoré pokrývali jeho tvár i telo. Nerád videl v očiach ostatných zdesenie a ľútosť.

"Nesmieš mať strach. Je to len človek z mäsa a kostí, ako všetci ostatní. Predstavuj si ho ako obyčajný muža, ktorý náhodou zdedil magické schopnosti," opatrne priložil jej ruku na chladnú stenu. Snažil sa jej dotýkať čo najmenej.

"Zavri, oči. Chcem, aby si putovala v myšlienkach," prikázal jej tlmeným hlasom. Bolo to len jednoduché cvičenie, ktoré žiaci používali na uvoľnenie mysle. Pomaly privrela viečka a nechala sa unášať prívalom vlastných pocitov. Cítila hrejivé lúče slnka. Jej myseľ opúšťala realitu a ponorila sa do vlastných predstáv. Náhle však zacítila príťažlivosť nejakej inej mysle. Vstúpila do tmavých katakomb, vlhké chodby priťahovali oddelené vedomie. Snažila sa uniknúť tomu pálčivému pocitu. Steny boli nasiaknuté krvou. Začula srdcervúci výkrik. Pár fakieľ osvetlilo akúsi miestnosť pripomínajúcu hrobku.Vedela, že by to tak nemalo byť. Pokúšala sa vrátiť späť k svetlu, niečo ju však nebadane ťahala opäť do tmy. Zazrela pár zahalených postáv stojacich okolo kamenného bloku. Pod ním bola schúlená akási ženská postava. Zúrivo si pritláčala ruky k telu a príšerne narieka. Z úst jej vychádzali nezrozumiteľné slová.

"Je neskoro, pane. Zbláznila sa," sucho skonštatovala nejaká starena. Na krku mala náhrdelník z dračích zubov. Dlhé biele vlasy sa vlnili ako jedovaté hady. Klasický čierno – sivý habit, ktorý používali členovia kruhu duchov na nej voľne visel. Vola sa Hadis a bola najstaršou členkou Kruhu duchov.

"Musí mi odpovedať na ďalšie otázky, aj keby som mal jej dušu rozbiť na márne kúsky ! " pohŕdavo zavrčal Pán temnôt. Telo sa začalo zvíjať pod novým náporom bolesti.

"Prečo si sem priviedla tie decká ? Kto ti dovolil otvoriť im cestu do nášho sveta ?" neľútostne pokračoval vo vypočúvaní.

Z hrdla sa je drali len nezrozumiteľné vzlyky. Eileen sústredila všetku svoju silu. Pomaly postupovala bližšie k zmučenej osobe. Spoznávala črty jej tváre.

"Nie, mami !" zúfalo vykríkla Eileen. Pocítila pevné zovretie nejaký rúk. Niekto ju opatrne objal.

"Mrzí ma to. Nevedel som, že ťa bude chcieť zastrašiť. Len pokojne to čo si videla nebolo skutočné," vnímala dych človeka, ktorý sa ju pokúšal upokojiť. Postupne sa jej vracala farba do tváre. Mlčky prijala tento prejav náklonnosti.

"Ako sa odtiaľto dostaneme ?" Ginny pomaly zliezla z postele. Zamierila k otvorenému oknu. Slnko jemne pošteklilo bledú tvár. Rukou si prehrabla ryšavé vlasy.

Znepokojene si obzerala divoký lesný porast, ktorý obklopoval budovu školy. Sledovala žiakov, ktorí práve trénovali mágiu na otvorenom priestranstve. Sústredene privierali oči, na lúke sa zjavovali všelijaké obrazy. Od divých zvierat až po striebristých duchov. Bojovali medzi sebou. Starší študenti upozorňovali mladších na chyby, ktorých sa občas dopustili.

"Existujú miesta, cez ktoré sa dá vstúpiť do nášho sveta. Nebude však vôbec ľahké vrátiť sa späť. Tento svet vyznáva úplne iné pravidlá. Čarodejníci tu používajú len svoju myseľ. Vyvolávajú ilúzie pomocou ktorých, presadzujú svoju vôľu. Nebudú nás rešpektovať. Riaditeľka tejto školy mi podrobne vysvetlila akým spôsobom je možné odtiaľto odísť späť do nášho sveta. Musíme sa dostať do blízkosti Kruhu duchov. Je to spolok, ktorý stráži miesta určené na prechod. Ich vodcom sa všakstal muž nazývaný Pán temnôt," zložil hlavu do dlaní.