Pochmúrne pôsobiaca miestnosť bola plná nepotrebného nábytku. Rozbité skrinky a stolíky rôznych farieb a veľkostí boli natlačené vedľa seba. Police sa priam prehýbali pod množstvom rôznych kníh a magických artefaktov. Helen ich nasmerovala k pohodlnej posteli. Pripomínala nemocničné lôžko, pretože ju obklopovali dlhé závesy.

"Pustite ma!" skríkol Voldemort. Vôbec sa mu nepozdávala prítomnosť toľkých ľudí. Telom mu prechádzalo mučivé pálenie, ale nechcel prejavovať slabosť. Vôbec si neuvedomoval, kde sa nachádza. Miestnosť mu pred očami tancovala ako desivá svetelná reklama.

"Pokojne, otec. Nebuď taký tvrdohlavý. Chceme ti pomôcť," chlácholivo odvetil Rob. Musel použiť prútik, aby ho rýchlo dostal do postele. Rana na pleci stále krvácala, potreboval okamžité ošetrenie.

"Chvíľu počkajte v zadnej miestnosti. Neskôr vás zavolám," prikázala im Helen. Nemienila strácať čas dlhými rozhovormi. Všetci bez najmenšieho zaváhania poslúchli.

Opatrne zbavila svojho manžela habitu. Pomocou liečivého dotyku zastavila krvácanie. Na boku však zazrela pár nepríjemne pôsobiacich škrabancov.

"Ako sa cítiš?" potrebovala vedieť kam má nasmerovať posledné zvyšky energie.

"Páli ma to," ľahostajne poznamenal Temný pán.

Jemne mu potrela telo akousi priesvitnou masťou. Nemal silu klásť otázky. Celkom sa prispôsobil opatrnému pohybu prstov, ktoré ho pomaly zbavovali nepríjemných pocitov. Zazrel temné znamenie vryté do pokožky.

"Musíš ešte vypiť elixír, ktorý ťa zbaví nepríjemných príznakov. Jed tej bytosti nie je smrteľný, ale aj tak môže spôsobiť problémy," napriek tomu, že ju chránil, nemohla zabudnúť na mučenie. Vedela, že to spôsobil Smrtihlav. Potrebovala čas, aby sa z toho dokázala spamätať. Odľahlo jej, keď začula zvuk blížiacich sa krokov. Vstala z postele a rýchlo zatiahla závesy.

"Našla som ho," tmavovlasá žena rýchlo podišla k nej. Vložila fľaštičku do rozochvených rúk. Posadila sa do kresla a vzala do rúk nejakú knihu. Nechcela ich zbytočne vyrušovať.

"Ďakujem ti," spokojne odvetila Helen.

Rýchlo zamierila k posteli. Voldemortov stav sa očividne zhoršil. Pôsobil dezorientovane, pokožka v okolí rán mierne sčervenela. Podozrievavo si premeral tvár ženy, ktorú nespoznával. Rýchlo vzal do rúk ponúkaný liek. Ochotne prehltol horkastú tekutinu. Nepríjemné pocity odplavilo zvláštne teplo. Cítil sa silný ako ešte nikdy predtým.

Inštinktívne ju objal. Niečo mu navrávalo, že by to mal urobiť. Spojil ich pery do nenásytného bozku. Potlačil akýkoľvek pokus o odpor. Bol to jasný príkaz, ktorý nemienila ignorovať. Chvíľu si vychutnávali vzájomnú blízkosť, postupne si však začínali uvedomovať realitu. Na myseľ Temného pána doliehali neodbytné otázky.

"Kto vlastne si? Vôbec si nespomínam, že patríš medzi smrťožrútov," pomaly vyhrnul jej rukáv, aby mohol lepšie vidieť temné znamenie. Prstom prešiel po tetovaní, ktoré ich spájalo.

"Ty to nevieš?" prekvapene poznamenala Helen. Netušila, že tie zranenia môžu spôsobiť aj stratu pamäti. Považovala to za hrozné nešťastie. Potrebovala ho, aby spolu mohli poraziť Smrtihlava. Neželala si, aby sa mu stalo niečo také nepríjemné.

"Nie. Pobozkal som ťa len preto, lebo som na to dostal chuť," nedbanlivo poznamenal Voldemort. Pomocou jednoduchého kúzla upravil svoj habit a rýchlo sa obliekol. Upútalo ho buchnutie dverí a krik nejakej ženy. Spolu s Helen podišli k skupinke mladých ľudí. Voldemort prekvapene nadvihol obočie, keď zazrel sedemnásťročného chlapca, ktorý vyzeral presne ako on, keď chodil do školy.

Hermiona prudko zabuchla knihu. Lucy sa márne snažila vyslobodiť Davidove prsty zo zovretia akejsi škaredej sošky.

Dereq nevyzeral o nič lepšie. Po hlave mu stekala akási modrá tekutina. Horšie však pôsobili červené šaty, ktoré mal na sebe oblečené.

Deti na seba vrhali previnilé pohľady a mlčky hľadeli na dlážku.

"Melanie, tvoj brat nie je žiadna bábika na hranie. Čo znamenajú tie šaty?" vyprskla podráždene.

"Mami, ja za to nemôžem. Namočil sa do nejakého elixíru, ja som skrátka..." vyjachtala znepokojene.

Helen okamžite vzala do náručia Davida. Pokúšala sa nájsť spôsob, ako ho zbaviť nepríjemnej záťaže.

"Neviem ako sa to odopína. Musím sa ísť spýtať otca. Ste hrozne nezodpovední... takto doriadiť vlastného súrodenca ! Radšej ani nechcem vedieť, čo sa tam odohrávalo," vrhla znechutený pohľad na svoje deti. Už dávno nebola taká nahnevaná. Prsty mu poriadne opuchli a začínal byť veľmi nervózny. Po lícach mu tiekli slzy bolesti.

"Bott, ty si naozaj somár. Načo si mu dával do rúk tú vec?" opovržlivo poznamenala Harriet.

"Ja som nevedel, že mu to pricvikne prsty. Myslel som si, že je to hračka," hlavný prefekt poriadne očervenel a rukami si nervózne žmolil habit.