Beta-reader: Tonksová

Stáročné obrazy nespokojne šepkali svoju clivú melódiu. Nedokázali upokojiť rozbúrené more pocitov, ktoré sa zrodili v srdci ťažko chorého dievčaťa. Vreckovka, nesúca stopy krvi, ešte stále ležala na nočnom stolíku. Bola ešte stále mokrá a zašpinená od raňajšieho záchvatu zlosti. Vo vzduchu sa vznášala povzbudivá vôňa neznámych kvetov. Na rozheganom stolíku trónila dávno obchytaná pohľadnica. Predná časť úplne vybledla. Nebolo možné rozoznať, aký obrázok sa na nej predtým nachádzal. Bola celá počmáraná a pofŕkaná od červeného atramentu. Možno nápis na zadnej strane by mohol upútať ľudí, ktorí by sa odvážili podísť bližšie a vziať do rúk kúsok dávnej minulosti.

Drahá Daphne,

Viem, že ma budeš nenávidieť a nikdy mi neodpustíš, že som taká slabá a zraniteľná. Moje srdce ma volá do iného mesta k ľuďom, ktorí ma nepoznajú. Tvoj otec to nedokáže pochopiť.

Vyčíta mi, že som mu zatajila svoju chorobu. Keď sa to dozvedel, mohol ma opustiť, ale neurobil to. Taktiež nie je bez viny. Obaja sme urobili chybu. Mrzí ma, že musím odísť a nechať Vás samých. Ver mi, že je to najrozumnejšie riešenie.

Všetci si myslia, že som blázon a potrebujem byť v starostlivosti liečiteľov, ale to nie je pravda. Takýto život by pre mňa znamenal len ďalšie utrpenie. Tie postavy sa ku mne stále vracajú. Vidím ich tak jasne, ako teba, moja milá. Zvuky a odrazy ich nálady vo mne prebúdzajú bolesť. Keď budem ďaleko v lesoch, nebudem nútená neustále brať lieky. Nedovolím, aby ma niekto zavrel a zahodil kľúč. Nikdy ma nikto nesmie spútať.

S láskou

Mama

Autorka listu pár dní po odoslaní bez stopy zmizla. Nikto ju nedokázal nájsť. Dokonca neobjavili ani žiadne telo, ktoré dokázali identifikovať. Podľa všetkého navždy zmizla zo sveta čarodejníkov.

Tú pohľadnicu stále nosila pri sebe. Nad ňou sa týčil list, ktorý bol pre ňu rovnako dôležitý. Predstavoval chýbajúcu časť skladačky. Akúsi pomyslenú čiaru medzi prítomnosťou a minulosťou. Prečo ju priviedli na svet, keď si neboli istí? Museli obaja odísť v tom istom okamihu? S nimi bola šťastná a verila, že všetko bude v poriadku. Nechala sa viesť po neľahkých cestách. Verila v čistotu ich lásky a čerpala silu z láskavých dotykov.

Počas jedného obyčajného popoludnia sa všetko navždy zmenilo. Desaťročné dievčatko pri návrate zo školy našlo doma listy na rozlúčku od oboch rodičov. Zjavne ani jeden z nich netušil, že ostane úplne sama.

Martha,

Chystám sa opustiť náš spoločný domov. Zanechávam za sebou všetky moje trápenia a obavy. Tvoja priateľka Beth mi konečne otvorila oči. Vďaka nej som spoznal pravú príchuť rodinného života. Budeme mať spolu rodinu, ktorá mi možno pomôže zabudnúť na noci plné strachu a úzkosti.

Chcem, aby si tento list dočítala až do konca. Musíš poznať všetky moje dôvody. Určite ma považuješ za zbabelca. Áno, možno ním som. Máš právo ma tak nazvať, kedykoľvek sa ti zachce.

Milujem ťa. To je jediná pravda, ktorú potrebuješ poznať. Vychádza z hĺbky môjho srdca. Možno ma znenávidíš za takúto opovážlivosť. Vyznám Ti lásku a zároveň oznamujem, že odchádzam s inou ženou. Tie slová by som nemal používať v okamihu našej rozlúčky. Ja som len človek z mäsa a kostí. Napriek citom, ktoré k tebe prechovávam, nemôžem viac znášať výbuchy zlosti, neovládateľný chaos a mnohé iné veci, ktorým vôbec nerozumiem. Som mukel, možno čarodejník by dokázal lepšie zvládnuť túto situáciu. Nie som zvyknutý na halucinácie, krvavé stopy na stenách, obrazce, ktoré sú predzvesťou nejakej nehody.

Žiadal som ťa, aby si sa podrobila liečeniu. Tvrdohlavo si odmietala pomoc, ktorú Ti chceli poskytnúť.

Začínam mať podozrenie, že aj naša malá Daphne nosí v sebe túto záhadnú nemoc. Neznesiem to. Umrel by som od žiaľu, keby som sa musel dívať na takú hroznú nespravodlivosť. Vy dve ste silné a plné energie. Verím, že to zvládnete. Zanechal som Vám polovicu môjho majetku. Dávaj pozor na našu dcéru. Možno raz príde chvíľa, keď sa budeme môcť opäť stretnúť.

Tvoj

Andrew

Bledé telo mladej dievčiny sa nespokojne obrátilo na druhý bok. Postava ležiaca na posteli znechutene otvorila oči. Rukami šmátrala okolo seba. Na zápästí sa jej zaleskol tenučký strieborný náramok. Bol to darček, ktorý nedávno dostala k narodeninám. Pätnásťročná študentka Rokfortskej strednej školy čarodejníckej neochotne vstala z postele. Patrila do Bystrohlavu. Bola to fakulta, ktorá nijako výrazne neovplyvňovala dianie na škole.

Neohrabane na seba navliekla obyčajný školský habit. Po pár krokoch opäť bezvládne klesla na posteľ. Bola unavená a zoslabnutá. Už pár dní odmietala jesť kvôli zákazu návštev. Necítila sa dobre, keď bola príliš dlho sama v nemocnici.

Tmavohnedé vlasy bezvládne ovísali okolo okrúhlej tváre. Do krvi obhryzené pery ostali sústredene privreté. Drobné materské znamienko nad hornou perou, bolo jediným výrazným bodom na bledej tvári. Nikdy sa nezaoberala svojim vzhľadom. Mala oveľa vážnejšie starosti, s ktorými musela zápasiť. Rukou nahmatala krvavú stopu na vnútornej strane stehien. Počas ranného záchvatu si prútikom spôsobila pár nepríjemných zranení. Vyslovila kúzlo, ktoré našla v akejsi starej knihe.

Pred prázdninami objavila v núdzovej miestnosti učebnicu elixírov. Čoskoro zistila, že obsahuje nejaké zápisky a pripomienky. Začala si do nej písať svoje vlastné poznámky. Takýmto spôsobom zo seba uvoľňovala napätie a strach. Zapisovala si všetko, čo jej povedali záhadné postavy, ktoré ju navštevovali. Nesnažila sa ich od seba odohnať. Trpezlivo vypočula každé ich slovo. Dokonca znášala aj krik a rôzne kritické poznámky, týkajúce sa jej správania.

Otrhaná žena so sivými vlasmi hrozne kričala a nariekala, že ju zabili pred pár dňami v nejakej opustenej budove. Toto stretnutie Daphne rozrušilo. Málokedy za ňou chodili tak hrozne zapáchajúce a hysterické stvorenia. Úplne sa prestala kontrolovať. Museli ju odviesť do nemocnice týždeň pred koncom letných prázdnin. Úplne sa zrútila, keď si v muklovských novinách prečítala o záhadnej vražde bezdomovkyne, ktorá sa odohrala presne v tom okamihu, keď mala opäť halucinácie. Neodvážila sa nič z toho vyskúšať až do chvíle, keď nad sebou stratila kontrolu. Napriek tomu zabránila liečiteľom, aby jej zobrali prútik. Nechcela sa odlúčiť od predmetu, ktorý jej poskytoval nádej, že ešte stále môže byť samostatná. Vedela, že porušila obmedzenie o čarovaní mladistvých čarodejníkov. Očakávala ďalšiu nepríjemnú reakciu ministerstva.

V pochmúrne pôsobiacej miestnosti sa nachádzali len predmety základnej potreby : drevený stolík pergamenov s nedokončenými domácimi úlohami, veľká skriňa, zbytočne zaberajúca miesto a tri obité stoličky. Po dlážke boli porozkladané učebnice, rôzne písomné práce v rôznom štádiu dokončovania, pergameny a čisté brká, vsunuté medzi učebnice a školské pomôcky. Príprava elixírov pre pokročilých bola otvorená na stránke s popisom prípravy dúšku živej smrti.

"Nechajte ma na pokoji! Nechcem vás počúvať!" sivé oči vystrašene hľadeli na klbko živých hadov. Slizké telá sa rozširovali do obludných rozmerov. Hrozivý sykot znel výhražne. Postupne nadobúdali tvary podobné živej bytosti. Spojili sa do jedného súvislého celku. Zazrela ženu pripomínajúcu mýtické stvorenie zo starodávnych legiend. Namiesto vlasov z jej hlavy vychádzali živé hady, neľudské oči sa leskli ako lákavé studničky, prinášajúce smrť.

"Nikto ťa nemá rád, tvoji vlastní rodičia od teba ušli, lebo si poznačená. Obaja sa ťa báli, Daphne," nepríjemný hlas sa zabáral do jej duše. Kolísala sa na stoličke a smiala. Jej výsmech bolel viac než tisíc nožov, zabodnutých do zmučenej duše.

"Ty klameš!" zúrivo odvrkla Daphne. Namierila prútik na pomerne objemnú postavu. Ruka rozochvene zamerala svoj cieľ. Nedokázala poriadne narábať s týmto magickým predmetom. Pri praktických hodinách mala vždy veľké problémy.

"Si rozumné dievčatko. Možno s tým dokážeš bojovať dlhšie, ako tvoja matka," diabolský smiech zaznieval stále hlasnejšie. Stolička ostala prázdna a pustá, akoby tam nikto nesedel.

"Daphne, prestaň! Nespoznávaš ma?" na pleci pocítila dotyk rúk. Niekto ju nedočkavo obrátil k sebe. Na perách pocítila tlak akejsi nádobky. Známa vôňa pošteklila jej zmysly. Pomaly prehltla studenú tekutinu. Telom prechádzal pocit slobody. V duši cítila pokoj, ktorý tak veľmi potrebovala. Ľutovala, že tie okamihy nemôžu trvať večne.

Zazrela muža, odetého do čierneho habitu. Tvár mal zahalenú pomocou nejakého kúzla. Napriek snahe liečiteľov stále nebola v takom stave, aby ju mohol ukazovať na verejnosti. Nos a ústa boli síce v poriadku, ale strata očí a úplne stiahnutá pokožka na tvári nebola pre ostatných práve najpríťažlivejšia.

"Prepáč, Quirell, vôbec som si ťa nevšimla," vždy ho oslovovala priezviskom. Svoje krstné meno používal, len keď to bolo nutné. Neprechovával veľkú náklonnosť k osloveniu Quentin. Bol jedným zo vzdialených príbuzných profesora Quirella, ktorý kedysi učil Obranu proti čiernej mágii. Vrátil sa do Londýna až niekoľko dní po poslednom boji s Temným pánom. Nikto nemohol s určitosťou zistiť jeho totožnosť. Po ťažkých zraneniach mu museli celkom zmeniť hlas. Spoľahli sa na doklady a svedkov, ktorí tvrdili, že ho stretli ešte predtým, než došlo k útoku na ulicu plnú muklov. Nikto presne nevedel, ako sa celý incident odohral. Nešlo o smrťožrútov, skôr to vyzeralo, akoby si nejaký čarodejníci medzi sebou vybavovali účty. Svedkovia boli prevažne nečarodejníci. Nedokázali pochopiť pravú príčinu toho sporu. Páchateľ nebol napriek snahám ministerstva nájdený.

"Nemal som byť tak dlho preč. Počas mojej neprítomnosti si opäť prestala brať simulacrumizačné tonikum," prísne si premeral dievča, o ktoré sa už niekoľko rokov staral. Medzi nimi panoval akýsi zvláštny vzťah na hranici lásky a nenávisti.

"Musela som to urobiť. Myslím si, že vytvorila úplne nový recept," vedela, že nebude nadšený. Zakázal jej pohybovať sa v čarodejníckej dielni bez jeho vedomia. Neznášal, keď niekto siahal na vybavenie a bylinky bez toho, aby ho požiadal o dovolenie.

Pevnejšie schmatol svoju zverenkyňu za plecia. Doma zistil, že došlo k menšej explózií. Niektoré knihy z jeho zbierky zhoreli. Myslel si, že to spôsobili nedopatrenia domácich škriatkov.

"Nebudeš spochybňovať moje príkazy. Nie som tvoj otec, ale to neznamená, že nemusíš dodržiavať moje pravidlá. Nenaučil som ťa rozoznávať bylinky a vytvárať elixíry, kvôli tomu, aby si mi zdemolovala celý dom!" začal sa prechádzať po izbe, ako lev uzavretý v klietke.

"Dôveruj mi. Ja len chcem spoznať pravú príčinu tých hrozných vidín," pokúsila sa mu vysvetliť svoj plán. Nevládala ustupovať pred temnotou. Chcela vojsť do útrob problému a nájsť cestu k zvládnutiu svojho ochorenia.

"Nezahrávaj sa so životom! Nemáš dostatok vedomostí na vytváranie nových elixírov," namrzene si napravil kapucňu, aby mu spod nej nevytŕčala poškodená tvár. Už chýbalo len niekoľko návštev nemocnice, aby opäť vyzeral ako človek. Za ním zazrela postavu, odetú v dlhých čiernych šatách. Nesympatická ženy s tvrdými črtami prestrčila ruku cez jeho telo. Ľadové prsty zasiahli tvár.

"Má strach, že spoznáš jeho tajomstvá? On nosí znamenie smrti. Stačí sa len pozrieť na ruky a uvidíš, odkiaľ prišiel," štíhla postava odetá vo väzenských šatách obišla muža a pomaly zovrela jej krk. Cítila ako prsty zanechávajú stopy na belostnej pokožke. Nevládala poriadne dýchať. Srdce zdesene poskakovalo v hrudi. Náhle prestala cítiť. Dušu mala zmrazenú a úplne oslobodenú od akýchkoľvek reakcií. Neskutočný vánok rozvíril strany v rôznych knihách.

"Vy neexistujete. Ste len obyčajný výplod mojej fantázie," potichu zamrmlala Daphne. Nechápala, prečo elixír prestal tak skoro pôsobiť. Mal kolovať v jej krvi ešte najmenej dvanásť hodín.

"Bolesť, ktorú ti spôsobujeme, je skutočná, mala by si tomu veriť. Poznáme ťa a ty vieš, kto sme my," povolila zovretie a zúrivo udrela bezmocné dievča.

"Nie, ja nič neviem. Dajte mi pokoj!" hodila sa o zem ako neposlušné dieťa. Rozhadzovala okolo seba veci a zvíjala sa. Nohou omylom prevrhla fľašku s atramentom. Modrá tekutina pofŕkala obal učebnice transfigurácie.

"Daphne, pokojne, som tu s tebou, vôbec sa na teba nehnevám," Quirell postrehol, že opäť začína upadať do zvláštneho stavu. Pomaly si kľakol na kolená. Vzal jej prútik, aby si opäť neublížila.

"To som ja. Musíš ma predsa počuť," potichu sa prihováral zmučenej postave. Vedel, že trpí podľa výrazu jej tváre. Niekedy bola pokojná a zapisovala si svoje nevšedné zážitky, inokedy prežívala bolesť a plakala. Okamžite pochopil, že tentoraz potrebuje viac než prednášky o pravidlách.

"Pustite ma! Ja som vám nikdy neublížila. Nechcem vidieť," rukami sa chcela dotknúť očí. Quirell našťastie stihol zareagovať. Pevnejšie zovrel jej ruky a uväznil ju v upokojujúcom objatí. Nikdy predtým niečo podobné neurobil. Nemal dôvod uchýliť sa k dotykom. Tentoraz prekonal svoju nechuť k takýmto záležitostiam. Pohodlne sa usadil na posteli. Pevne ovinula ruky okolo jeho krku. Cítil, že má strach. Naposledy videl takéto tváre, keď bol pri moci Ten-koho-netreba- menovať.

"Nikto tu nie je. Musíš sa trochu upokojiť," trochu povolil zovretie. Nechcel jej nevedomky spôsobiť bolesť. Nemal veľké skúsenosti s citovými prejavmi.

"Je tu veľmi zlá žena. Vraví, že ťa pozná. Volá sa Bellatrix Lestrangeová," potlačila prudký záchvat kašľa.