beta-reader : Tonksová

"Nie, Daphne. Nikdy som sa s ňou nestretol," chladne poznamenal Quirell. Vrhol znepokojený pohľad na prázdnu stoličku. Pevnejšie k sebe pritiahol trasúce sa dievča. Trochu sa naklonil, aby mala možnosť oprieť si hlavu. Prízraky, ktoré ju obklopovali, postupne mizli. Ich sila sa vytrácala. Začínala si uvedomovať príjemnú blízkosť iného človeka.

"Ďakujem ti, že sa o mňa staráš. Všetci ostatní si myslia, že nie som v poriadku. Niekedy mám pocit, že sa ma boja," vnímala pravidelný tlkot jeho srdca.

Pomaly povolil zovretie a posadil sa ďalej od nej. Nechcel na seba upútať pozornosť. Ľutoval, že sa nechal uniesť svojimi momentálnymi pocitmi.

"Vyhrň si rukáv!" požiadala ho rozrušene. Potrebovala sa ubezpečiť, že mu aj naďalej môže dôverovať. Sivé oči pomaly putovali po každej čiastočke zahaleného tela.

"Tie časy už dávno skončili. Nikomu na tom už nezáleží. Ja nie som smrťožrút. Ak by som ním bol, teraz by sme sa nemohli pokojne zhovárať," vedel, že to slovo patrí k udalostiam, ktoré sa ľudia snažia čo najskôr vymazať z pamäti. Všetci si želali, aby táto časť života čarodejníkov ostala navždy pochovaná na stránkach historických kníh. Nikto nemal záujem oživovať symboly, ktoré už viac nemali žiadnych nasledovníkov. Neochotne začal vyhŕňať drsnú látku.

"Daphne, prečo si mi nenapísala? Hrozne som sa zľakla, keď mi mama oznámila, že neprídeš k nám. Ach, prepáčte, nechcela som vás vyrušiť," do nemocničnej izby vošlo dievča, odeté v obyčajnom čiernom habite. Neposlušné čierne vlasy mala zapletené do dlhého vrkoča. Na krku zvyčajne nosila niekoľko talizmanov a retiazok. Rôzne zvončeky neustále cinkali, keď kráčala. Bola vyššia než väčšina dievčat a nanešťastie aj chlapcov z ich ročníka. Vždy medzi nimi vyčnievala a preto si vyslúžila prezývku Veža.

V rukách držala kyticu nejakých divoko pôsobiacich kvetov. Zrejme ich natrhala v matkinej záhrade.

Neobratne prekračovala množstvo porozhadzovaných pomôcok. Volala sa Sally Trelawneyová. Napriek tomu, že jej teta bola profesorkou veštenia a vyslovila aj slávne proroctvo o Vyvolenom, očividne nezdedila jej záujem o veštenie. Tento predmet nikdy nenavštevovala a nemala k nemu žiadny bližší vzťah.

"To je v poriadku. Pokojne sa pozhovárajte, potrebujem si ešte niečo vybaviť," rýchlo vstal a pomaly zamieril k dverám. Začul akýsi neprirodzený šramot.Nepríjemný praskot zaznieval spoza zavretých dverí. Vyzeralo to, akoby sa niekto snažil násilne vojsť dovnútra. Obe dievčatá zarazene hľadeli na dvere.

"Čo chcete? Táto izby nie je určená pre verejnosť, okamžite odstúpte!" rozčúlene vyprskol Quirell. Rýchlo vytiahol prútik a chystal sa pozrieť si tú vec zblízka. Poznal dostatok kliatob na odohnanie nepríjemných návštevníkov. Občas sa stávalo, že pacienti z uzavretého oddelenia ušli a túlali sa po nemocnici. Nikdy však neničili zariadenie. Nemali v sebe dostatok potrebnej sily, aby niečo také dokázali. Okrem toho im odobrali prútiky, aby nemohli nechtiac ublížiť ostatným pacientom.

Keď konečne otvoril dvere, naskytol sa mu pohľad na dve vyprahnuté ľudské tela. Ich zápach sa šíril ako nebezpečná nákaza.

Na sebe mali odeté len akési zvyšky ľudských šiat. Jedna z nich mohla byť kedysi mladou ženou s výraznými lícnymi kosťami. Druhé telo si zachovalo pár mužských čŕt. Na obžratých tvárach oboch prišelcov sa zjavil vražedný výraz.

Muž odtrhol otvorené dvere a okamžite nimi udrel mladého čarodejníka. Quirell nestihol použiť prútik. Utŕžil poriadne silný úder do hlavy. Kapucňa mu skĺzla z tváre. Tenký pramienok krvi mu stiekol po drsnej pokožke.

"Daphne, musíme odtiaľto utiecť. To sú... to sú... inferiovia," zdesene vyjachtala Sally. Nedokázala uveriť svojim vlastným očiam. Neočakávala, že niečo také ešte niekedy uvidí.

Zdesene pred sebou držala prútik. Všetky zaklínadla sa jej v myšlienkach poplietli. Nedokázala vyriecť ani slovo. Začali sa približovať bližšie k dievčatám. V rukách sa im leskli predmety, ktoré nikdy predtým nevideli.

"Sú to mŕtvoly oživené kúzlami čiernej mágie. Ja ich takto nevidím. Veď sú to dvaja normálni ľudia. Muž a žena." sucho skonštatovala Daphne. Videla zhnité telá, ale zároveň aj ľudské podoby tých dvoch útočníkov. Vedela, že sú to len bábky, ktoré niekto vedie. Nemali vlastnú vôľu. Vôbec sa nenamáhala vyskúšať nejaké zaklínadlo. Vedela, že ich niekto využíva kvôli svojmu vlastnému prospechu. Tesne po nepríjemnom záchvate nedokázala prežívať bežné ľudské pocity. Elixír, ktorý vypila, ju upokojoval a zmrazil akékoľvek negatívne reakcie.

"Prosím ťa, Daphne, prestaň s tými bláznovstvami!" odtiahla svoju priateľku ďalej od nevítaných návštevníkov.

Nepribližujte sa!" zavrčala Sally. Pokúsila sa na nich použiť bežné zaklínadlá. Záblesky svetla len neškodne oškvŕkli obe kostry.

Žena ju silno schmatla za vlasy. Ťahala zmietajúce sa telo po dlážke. Bolestivo si udrela chrbát, keď sa pokúšala uniknúť z nepríjemného zovretia.

Muž mal okolo seba omotaný dlhý čierny šál. Zakrýval rozkladajúce sa telo. Bez najmenších problémov vyliezol na posteľ. Pevná ruka prudko udrela Daphne po tvári. Špicaté nechty sa zaryli do kože. Ostal po nich škaredý odtlačok. Zúrivo sa pokúšala zabrániť tomu, aby ju zhodil na zem. Z prútika vychádzali červené iskry. Nedokázala poriadne vysloviť zaklínadlo. Stále ich vnímala ako ľudí, nechcela im ublížiť. Pomaly začínala strácať vedomie. Tvár ju príšerne bolela a ruky mala celkom zmeravené.

"Nechaj ju," potichu zamrmlal Quirell. S očividnou námahou vystrel ruku, aby mohol poriadne zamieriť. Bolesť ho nedokázala zastaviť.

Levicorpus. Použil prvé neverbálne zaklínadlo, ktoré mu napadlo. Viac už nevládal urobiť. Nedokázal zo seba striasť ťažké dvere.

Muž ostal visieť dole hlavou. Bezmocne sebou šklbal. Vydával zvláštny škrekotavý zvuk, pripomínajúci otváranie zhrdzavených dvierok. Šklbal sebou a zúrivo sa rozháňal kostnatými rukami. Daphne rýchloschmatla hrubú knihu, ktorá ležala na dlážke spolu s ostatnými školskými pomôckami. S celej sily udrela ženu, ktorá nechcela pustiť jej kamarátku. Zlovestná hlava sa na chvíľu otočila. Pustila bezvládne telo a snažila sa dosiahnuť na Daphne.

"Nehýb sa!"

Ženu zasiahlo zaklínadlo jedného z liečiteľov, ktorý chcel zistiť, prečo z izieb vychádza taký hrozný krik. Zhrozene si premeral zdevastovanú miestnosť. Viacerí pacienti vychádzali na chodbu. Boli zranení a vystrašení.

"Inferiovia chceli zabiť Lockharta!" vykrikovala akási žena z uzavretého oddelenia.

"Nebojte sa. Možno len chceli môj podpis. Fanúšikovia ma vždy radi navštevovali. Veď sa volám... nuž vraveli mi to, ale ja som zas zabudol... ani neviem presne ako znie moje meno," svetlovlasý čarodejník ju nenútene pobúchal po chrbte a strčil jej do rúk svoju fotografiu. Obaja zamierili do jedinej otvorenej izby, v ktorej ľudia javili známky nejakej aktivity.

"Vy ste ich sem pustili. Veď je to predsa zakázané," nespokojne zamrmlal Lockhart.

"Musíme vyhlásiť výnimočný stav. To predsa nie je možné. Ako sa sem dostali? Myslíte, že Veď-Viete-Kto sa vrátil?" vychudnutý muž s pehavou tvárou a dlhšími ryšavými vlasmi sa pomaly sklonil k zranenému mužovi. Skusmo ohmatal dvere. Keď ich zľahka nadvihol, zistil, že kúsok z nich ostal zabodnutí v jeho tele. Videl krv črtajúcu sa na habite.

"Nevyvolávajte paniku, Moon. Jedine vy môžete vypustiť z úst takú hlúposť!" nič necítil. Prežil veľký šok, preto nemal ani tušenia v akej nebezpečnej situácii sa ocitol.

"Prosím vás, pomôžte jej," Daphne vyložila svoju kamarátku na posteľ. Bola trochu doudieraná, ale vďaka rýchlemu zásahu mágie bola v poriadku.

"Musím zavolať pomoc. Toto sám nezvládnem. Poďte sem, slečna a držte ho za ruku. Musí ostať pri vedomí, kým sa nevrátim," požiadal ju chladne. Obrnil sa proti pocitom pacienta. Vedel, že takto to už veľmi dlho nevydrží.

"Lockhart, Elmosová, poďte so mnou. Niekoho snáď nájdeme," nebol si istý, v akom stave sú ostatní. Pre istotu oboch inferiov zviazal reťazami a odvliekol ich zo sebou. Zabezpečil dvere, aby sa tam nemohli dostať. Netušil, koľkí ešte stále pobehujú po nemocnici.

"Tebe sa nesmie nič stať, niečo také mi predsa nemôžeš spôsobiť..." rýchlo podišla bližšie ku Quirellovi.

Sadla si k nemu a pevne stisla jeho ruku. Nechcela ho pustiť za žiadnu cenu. Vedela, že to nie je jej otec, brat, ani nijaký vzdialený príbuzný. Práve preto dokázala oceniť, že ju nenechal zavretú v nejakom pochybnom ústave. Postaral sa, aby vždy mala strechu nad hlavou a ostatné veci, ktoré boli nevyhnutné pre jej život. Nič za to od nej nepožadoval. Slzy ju pálili na tvári. Nedokázala ich potlačiť. Neplakala ani počas toho dňa, keď ju náhle opustili obaja rodičia. Mala pocit, akoby sa v nej niečo dôležité zlomilo a vypustilo z duše všetky nadbytočné city.

"Neplač, nepotrebujem tvoj súcit. Nie som odkázaný na žiadne milosrdenstvo," nechcel, aby k nemu niečo pociťovala. Vždy sa snažil držať si odstup. Nemal právo privlastniť si jej život. Vedel, že raz od neho odíde a postaví sa na vlastné nohy. Dokonca počítal aj s možnosťou, že sa jej rodičia vrátia.

"Nesprávaj sa ku mne, akoby som bola len náhodná okoloidúca, ktorá s tebou nemá nič spoločné. Samozrejme, že k tebe nepociťujem žiadnu ľútosť. Mám ťa rada, preto sa o teba bojím," zašepkala mu do ucha. Nechcela, aby to počula Sally. Mala pocit, že tie slová by mal počuť len on. Všimla si, že má neprítomný pohľad. Díval sa kamsi za jej chrbát. Upieral oči na stenu.

"Albus Dumbledore, nesmieš ma nútiť... Ty tomu vôbec nerozumieš. Nemôžem... nechcem...To nemá žiadny význam..." neustále opakoval tie isté slová. Akoby mali preňho životne dôležitý význam.

"Daphne, ja nemôžem vstať. Hrozne ma bolí chrbát. Cítim sa veľmi zle, akoby sa mi tam niečo zaseklo," Sally k sebe pevne pritisla vankúš. Oči mala rozšírené od strachu a ťažko dýchala.

"Ostaň na posteli. Už nám nič nehrozí. Snaž sa zhlboka dýchať. Nič hrozné sa ti nestalo. Len si sa trochu udrela," priduseným hlasom zašepkala Daphne. Nechápala, prečo spomína nejakého Albusa. Nikdy predtým sa nezmienil, že pozná riaditeľa školy.

"Je to hrozné nešťastie. Toľko zranených ľudí som už dávno nemal možnosť ošetrovať," Moonov hlas sa ozýval z chodby. Šiesti liečitelia vošli dovnútra, aby mohli bezpečne uvoľniť pacienta. Mali so sebou pár elixírov, ktoré sa im podarilo zachrániť pred drastickým ničením.

"Mrzí ma to, ale nemáme žiadne utišujúce prostriedky. Nemôžeme ho ani omráčiť, aby nič necítil, lebo by sme riskovali, že upadne do šoku. Ak chcete slečna, radšej počkajte vonku," požiadal ju nižší muž z výraznou kozou briadkou. Liečiteľský plášť mal celkom dotrhaný a na tvári sa mu zračil výraz totálneho zdesenia.

"Nie, neodídem od neho. Zvládnem to," vyhlásila odhodlane. Dvaja liečitelia okamžite odniesli zranenú Sally.Nebolo vhodné, aby sa na to dívala. Nebola dostatočne silná zniesť pohľad na trpiaceho človeka.

"Vy dvaja použite kúzlo, ktoré odstráni prekážku. Moon, Fish, podržíte ho, aby nerobil prudké pohyby. Môžete tu ostať slečna, pokiaľ je to vaše prianie," prekvapene vyhŕkol liečiteľ. Po vyrieknutí zdvojeného zaklínadla sa ozvalo mľasknutie. Dvere odleteli nabok. Okamžite sa začali venovať zaceľovaniu rany. Quirell zo seba nevydal ani hláska. Telo sa mu horúčkovito chvelo, keď mu okolo hrudníka omotávali obväz.

"Albus, ty tomu vôbec nerozumieš. To znamenie je príliš silné. Nikto ma nepochopí. Kam odchádzaš? Ja som ešte neskončil!" stále volal dávno pochovaného muža.

"Upokojte sa! Ste v nemocnici. Volám sa Simon Lockland. Albusa pokojne zavoláme, pokiaľ je to niektorý z vašich príbuzných," pokynul im, aby vyčarovali nosidlá.

"Nie, on určite nemá na mysli nikoho konkrétneho. Možno má len halucinácie,"nechcela im prezradiť totožnosť človeka, ktorého volal. Obávala sa, že mu to spôsobí problémy.