Cherok okolo nich vytvoril žiariacu bariéru zloženú z popretkávaných vláken, ktoré do sa o seba pomaly obtierali. Táto hmota obklopila ich telá ako druhá koža. Stali sa súčasťou pomerne veľkého okrúhleho telesa, ktoré začalo pomaly zostupovať do hlbín rozbúrenej rieky.

"Tento jav sa nazýva mersové zaklínadlo. Vzdialene to pripomína takzvanú ponorku," stručne vysvetlil Cherok. Zrejme mu spôsobovalo radosť neustále ich niečím prekvapovať.

"Niečo také som ešte nikdy nezažil. Ste si istý, že sme v bezpečí?" šokovane vyjachtal Bott.

"Áno, chlapče," trpezlivo objasnil Cherok. Už veľa krát takto preskúmal rôzne miesta. Ukázal na vrchnú časť ich ochrany. Červenkasté chápadlá, ktoré boli súčasťou bariéry ostali prichytené na brehu. Cez nich prúdil čerstvý vzduch. Mohli sa pokojne nadýchnuť.

Cítili ako kliatba naráža do ich ochrannej vrstvy, akoby chcela narušiť ich obranu. Lucy sa tesnejšie pritisla k Bottovi. Keď sa ich kúzlo trochu roztriaslo ocenila, že sa má o koho oprieť.

"Zostúpime ešte trochu nižšie. Budete musieť vliezť do otvoru, cez ktorý sa dostanete do jaskyne. Vytvoril som ju špeciálne na uloženie horcruxu. Nemôžem ísť s vami. Táto bariéra by sa rozpustila, ak by som prestal udržiavať jej celistvosť,"potichu im zopakoval ako majú odstrániť pasce, ktoré sa nachádzali v jaskyni. Pozorne rozoberal každú nástrahu, ktorá na nich číhala. Nútil ich, aby potichu odriekali všetky zaklínadlá, ktoré budú potrebovať.

V bariére sa vytvorila priezračná trhlina. Vyšľahli z nej malinké úponky. Pospájali sa do zložitého vzoru. Pred nimi začal rásť magický tunel. Smeroval do tmavého otvoru posiateho vodnými rastlinami. Zaplnil sa vodou, ktorá im siahala až po pás. Ďalej sa však nedostala. Ich telá boli naďalej chránené.

"Buď obozretná, Lucy a dávaj pozor aj na svojho priateľa. Ak by sa dialo niečo neočakávané, radšej sa okamžite vráťte. Nechcem, aby sa vám niečo stalo. To by som nezniesol," vážne vyhlásil Cherok.

"Buď pokojný dedko o chvíľu ti zas budeme liezť na nervy," upokojovala ho Lucy. Vtisla mu bozk na priesvitné líce a pomaly si vyzliekla oblečenie. Ostala len v spodnom prádle. Mierne sa začervenala a rýchlo urobila pár krokov smerom k tunelu. Bott tiež nechal oblečenie na starosť ochrancovi. Takisto nemienil cúvnuť pred takouto výzvou. Bol ochotný nasledovať Lucy všade, kam pôjde aj za cenu ohrozenia života.

"Ja budem prvá," ponorila sa hlbšie do tunela a začala plávať. Už dávno nemala možnosť otestovať si svoje schopnosti. Chladná voda pohladila jej telo. Pomaly plávala smerom k cieľu. Musela dávať pozor, aby náhodou nenarušila štruktúru tunela. Bol až príliš krehký. Sústredila sa na prekonanie tejto nepríjemnej prekážky. Pomaly vkĺzla do vchodu, ktorý ju mal priviesť k horcruxu. Bott plával za ňou. Bol trošku pomalší, ale držal sa statočne.

"Nech zahynie navždy Slizolin!" nie veľmi nadšene zvolala Lucy. Ocitla sa v obrovskej bubline, ktorá dodávala vzduch len v tom prípade, ak návštevník poznal tajné heslo. Musela sa premôcť a vysloviť to, aj keď s tým vôbec nesúhlasila.

Uľavilo sa jej, keď pod sebou zacítila pevnú zem a mohla vyliezť na zložitý skalný výbežok. Vchod do jaskyne sa črtal tesne za ňou. Potrebovala len nájsť kontaktné miesto, cez ktoré by dokázala otvoriť priechod.

Prezerala si neprirodzene úzke steny. Nájdi na stene mená Dinira a Megan. Spomenula si na Cherokove rady. Pomaly rukou prechádzala po hladkom povrchu. Napokon objavila drobulinký nápis na jednej z hladkých stien.

"Našla som to. Teraz mi musíš pomôcť..." práve sa chystala osloviť svojho priateľa. On sa však vôbec nevynoril.

"Bott, kde si?" namosúrene hľadela na pokojnú hladinu, ktorá sa črtala pod ňou. Posvietila si prútikom, ale napriek tomu nič nevidela.

"Nie, toto mi nerob," šepla vystrašene.

"Lucy," Bott sa zachytil kameňa a rýchlo vyliezol z nej. Celý čas vypľúval vodu a ruku mal pevne pritlačenú k žalúdku.

"Kde si tak dlho trčal?!" zúfalo ho vyobjímala a zaplavila jeho tvár bozkami. Hrozne sa bála, že ho už viac neuvidí.

"Cherok zabudol na nejakú magickú sieť, ktorú tam pred rokmi nastavil. Zadržala ma, keď som tam chcel vojsť za tebou. Tvoj dedko ma takmer utopil," znechutene frflal mladý chlapec.

"Ty môj chudáčik," bozkami sa ho snažila trochu rozveseliť. Veľmi si vážila, že nezutekal pred prvým problémom. Dokázal obhajovať ich vzťah aj pred Temným pánom.

"Nechcel som ťa tak hrozne vyľakať. Neboj sa. Určite ti to vynahradím," veľmi rád prijímal nežnosti od svojej priateľky.

"Pomôž mi dostať sa bližšie k tým nápisom," obrátila pozornosť späť k načatej práci.

"S radosťou," zdvihol ju do náručia tak, aby sa mohla dotknúť obochslov. Cherok ich varoval pred čarovaním v tomto priestore. Mohlo by to spôsobiť spustenie pascí. Nahmatala drobný otvárací mechanizmus. Strčila prsty do dvoch rovnako veľkých otvorov a otočila akýmsi kolieskom.

"Myslíš, že Titus a Mel to spolu naozaj robili?" stena sa odsunula a odhalila tmavú chodbu. Už dlhší čas mu chcela položiť túto otázku, ale nenašla na to dostatok odvahy.

"Nie, to sa určite nestalo. Titus nám vravel, že bol veľmi unavený. To len rodičia občas zveličujú," nervózne vyjachtal Bott. Nemal potuchy, prečo sa s ním chce baviť na túto tému. Vedel si predstaviť, akým spôsobom by zareagoval Temný pán, keby ich prichytil v rovnakej situácii. Určite by nevyviazol zo zdravou kožou. Tým si bol viac než istý.

"Tak to som fakt rada. Nerada by som v niečom zaostávala za ostatnými," zo žartu poznamenala Lucy.

"Ty ma dnes naozaj prekvapuješ, slečna Riddlová," zložil svoje obľúbené bremeno späť na zem a nenápadne vtisol bozk na belostný krk.

Na stenách sa náhle zažali fakle. Obaja vstúpili do pomerne širokej komnaty. Na prvý pohľad vyzerala ako obyčajná izba, obsahujúca predmety bežnej spotreby. Veľká drevená skriňa, ktorá stála najbližšie pri nich, bola plná rôznych kníh a starých obrazov. Dvierka boli otvorené dokorán, akoby ich niekto ešte prednedávnom otváral.Posteľ s modrým povlečením, zjavne určená pre jedného človeka. Pokrývali ju zvláštne kresby. Obrovské kusy nahusto popísaných pergamenov zakrývali takmer celú posteľ. Zazreli tmavovlasého chlapca. Mal na sebe oblečený čierny habit z nejakej neznámej látky. Ležal na dlážke pod obrazom obyčajnej ženy v muklovských šatách. Usmievala sa a mávala im. Chlapec láskyplne prechádzal rukou po ráme. Hladil každú časť obrazu, akoby sa chcel ponoriť do tej kresby.

"Čo chcete?!" vyprskol nahnevane. Tesnejšie sa primkol k svojmu milovanému obrazu a nedôverčivo zazeral na dvoch mokrých ľudí, ktorí sa odvážili vstúpiť do jeho skrýše.

"Som Lucy Riddlová. Moja matka je tvojou dcérou. Nazývali ju Dinira z Cheroku. Chcem ťa odviesť späť k ostatným častiam duše. Cherok si praje, si nám pomohol poraziť Smrtihlava," trpezlivo zopakovala všetky dôležité informácie. Rovnakým spôsobom predstavila aj svojho priateľa.

"Nepodobáš sa na moje dievčatko. Máš oči inej ženy," nespokojne frflal chlapec. Časti duše žili nezávisle od sebe. Ostatné kúsky netušili, čo sa odohralo počas ich neprítomnosti.

"Máš, pravdu ale..." nestihla sa mu objasniť všetky podrobnosti. Nejaké kúzlo jej zabránilo pokračovať v rozprávaní. Bott takisto zo seba nemohol vydať ani hláska.

"Obaja ste takí mladí. Nie je pre vás dobré stavať sa mi do cesty. Nemali ste sem chodiť, úbožiaci. Nepôjdem s vami dobrovoľne. Najprv mi budete musieť dokázať vašu silu a odvahu. Som tu spokojný a nerád by som opustil svoj domov, kvôli dvom nezodpovedným deckám. Nemusím plniť staré dohody .Nie som odkázaný ani na ostatné časti duše. Ak ma Cherok chce, nech si po mňa pekne príde," zavrčal rozčúlene.

Počas mojej mladosti som bol veľmi tvrdohlavým a vášnivým obrancom svojich potrieb. Vašu starú mamu som si vzal aj proti vôli svojich rodičov. To, že nesúhlasili mi vôbec neprekážalo. Jednoducho som s ňou odišiel a nedbal som na žiadne možné komplikácie.Nebude ľahké dostať túto časť duše pod kontrolu. Lucy si spomenula na ďalšie z varovaní svojho starého otca.

"Ohren as..." zvláštny zvuk vyšiel z chlapcových úst.

Pred nimi sa vynorila obrovská bytosť posiata magickými znakmi. Viac než sto chápadiel vytŕčalo z popraskanej kože. Veľké ružovkasté oko sa neustále otáčalo. Zelenkasté chápadlo pevne stislo silno udrelo Lucy. Na líci zacítila nepríjemný dotyk akýchsi zvláštnych prísaviek.

Bott takisto pocítil na pleci dotyk chápadiel. Ďalšia slizká časť tela toho zvláštneho živočícha sa mu pevne omotala okolo nôh.

"Ohren má rád čerstvú potravu. Ak sa budete priveľmi vzpierať, zožerie vás oveľa rýchlejšie," nemilosrdne vyhlásil horcrux.

Lucy zúfalo lapala po dychu. Nemohla sa poriadne nadýchnuť. Chápadlá oboch zvierali v smrtiacej pasci. Vyzeralo to, akoby im chcel rozdrviť všetky kosti v tele. Obaja úporne bojovali, ale sily im veľmi rýchlo dochádzali. Začínali prehrávať ten nerovný zápas.

"Harriet, už musíme vstávať. Prespali sme takmer celý deň," skontroloval unavene. Nebolo vôbec ľahké dostať sa z obliehaného mesta. Dúfal, že všetci ostatní členovia Spolku štyroch sú tiež v poriadku. Na minciach sa zatiaľ neobjavila žiadna smutná správa. Mimovoľne si pošúchal odreninu na ruke. Stiahol prikrývku zo svojej partnerky. Nemal žiadnu inú možnosť. Potreboval ju prebudiť bez nejakých intímnejších dotykov. Stále sa nezbavil strachu, že ho bude opäť podozrievať.

Už najmenej po desiatykrát skontroloval všetky ochranné kúzla. Nechcel, aby ich náhodou niečo nečakane prekvapilo. Mal akýsi nepríjemný pocit, že by nemal sedieť na jednom mieste. Cítil, že ho niekto potrebuje.

"Mohol by si byť trochu ohľaduplnejší, Riddle. Už prešlo dvanásť hodín? Nemôžem tomu uveriť, ako ten čas letí. Len pred malou chvíľou som zaspala," pomaly sa povystierala. Neochotne opustila zvinula prikrývku. Rukou si prešla po rozstrapatených vlasoch. Vďačne prijala malý koláčik z núdzových zásob jedla.

"Áno, je čas pokračovať v ceste. Naše ochranné kúzla nemajú takú dlhú účinnosť. Musíme sa priblížiť k tej prekliatej hore. Cesta nám takýmto tempom potrvá najmenej tri týždne, ale nemáme žiadnu inú možnosť. Nesmieme priveľmi čarovať, aby sme nevzbudili neželanú pozornosť," rýchlo zvinul čarovnú mapu, ktorú našli na povale v Cheroku. Ukázalo sa, že je oveľa užitočnejšia ako Záškodnícka mapa. Bol to však predmet s pochybnou minulosťou a mal v sebe silnú čiernu mágiu, preto ho museli poriadne strážiť a dávať pozor, aby si ľudia nevšimli, že majú v rukách takú cennú pomôcku.

"Radšej si oblečme neviditeľný plášť. Nemám dobrý pocit z tohto lesa. Nedokážem pochopiť, prečo sa tu tvoj otec kedysi zdržiaval," pobyt v zahraničí sa jej vôbec nepáčil. Hlavne, keď navštevovali miesta spojené s čiernou mágiou. Museli zbierať informácie o srdci, ale zároveň sa nesmeli dlho zdržiavať na jednom mieste.

"Áno, tiež sa budem cítiť lepšie, keď nás neuvidí žiadna živá bytosť," zahladzoval posledné stopy po ich pobyte v opustenej chalúpke.

Ústa kamennej sochy sa rýchlo otvorili. Vyliezol z nich zvláštny hmyz. Veľké zelené chrobáky s pohyblivými červenými očami rozčúlene bzučali.

Vrážali do magickej zábrany pod ktorou sa skrývali dvaja mladí ľudia.

"Zložili sme skúšku, tak prečo nás nepustili?" Mel sa kŕčovito držala Titusa. Bála sa, že sa na nich vrhnú. S obavami pozorovala ten obrovskú bzučiaci mrak.

"Zrejme to spôsobili démoni. Možno majú vplyv aj na toto mesto. Neželajú si, aby sme sa dostali k tajomstvám ich záhuby," takisto sa mu ten nečakaný útok vôbec nepozdával. Mohli utŕžiť poriadne nepríjemné zranenia, ak by sa im nepodarilo nad sebou vytvoriť štít. Netúžili po bolestivých štípancoch.

"To nie je spravodlivé. My si nechceme nič privlastniť. Je možné, že natoľko podliehate Smrtihlavovi, že nedodržiavate ani vlastné zákony. Sme hostia, ktorí túžia po vašich radách, poklady nás nezaujímajú. Nepotrebujeme žiadne hmotné bohatstvo," rozvážne prehovoril Titus. Dúfal, že tie slová budú stačiť, aby ich nechali na pokoji. Nevedel ako dlho dokáže zábrana odolávať ich tlaku.

Chrobáky sa nespokojne zamrvili. Roztiahli blanité krídla a odleteli sprevádzaní melodickým bzukotom.

"Do nášho mesta nemajú prístup démoni, pochybného pôvodu. Nevpustila som ťa, cudzinec, lebo máš na predlaktí symbol čiernej mágie a takisto prináleží aj človeku, ktorého sa bojíme. Temný pán pre nás predstavuje veľké nebezpečenstvo. Nesmie sa dozvedieť o tom, že naše mesto existuje," socha prehovorila ľudským hlasom. Ženská tvár sa obrátila k nim a naznačila im, aby zrušili ochranné kúzla.

"On nás sem neposlal. Vôbec netuší, že sme zmizli. Môžete si byť istá, že nebude poznať chrám mŕtvych," prisľúbil Titus.

Po mesiaci...

Charakteristický zvuk hrkálky okamžite prilákal Negasovu pozornosť. Had spokojne zasyčal a nadšene sa vyšplhal na úzku posteľ. Chvostom prešiel po telíčku najmladšieho člena rodiny Riddlovcov.

David veselo zatlieskal a hravo oblapil veľkého hada. Bledé rúčky láskavo pohladili hadiu hlavu.

"Ete daj," Dereq sedel pri ňom a hral sa s miniatúrnou loptičkou. Prítomnosť obrovského hada, v ňom nevyvolávala obavy. Vedel, že Negas je veľmi priateľský a má rád deti. Nepociťoval strach.

"Pekne sa hrajte, chlapci," Helen práve vyšla z kúpeľne oblečená vo vreci. Opäť s obľubou nosila nočnú košeľu, ktorú Voldemort neznášal. Negasov pohľad sa upriamil aspoň na odhalené nohy. Inteligencia driemajúca za hadími očami postupne získavala kontrolu. Voldemort veľmi nerád využíval svojho Negasa na sledovanie ľudí. Ten mierumilovný tvor si nikdy poriadne nezvykol na myšlienkové prepojenie. Vždy sa tomu podvedome bránil.

Čo tu robí ten Malfoyov malý fagan? Usmrkanec môže sedieť na posteli mojej manželky a ja nesmiem ani vojsť do jej spálne.

Bol hrozne rozčúlený a všetku svoju zlosť si vybíjal na smrťožrútoch. Vždy, keď sa im niečo nepodarilo potrestal ich takým bolestivým spôsobom, že ledva vládali chodiť. Hrozne zúril, aj kvôli hodinám čiernej mágie, ktoré Helen navštevovala. Cherok zhodnotil jej výkon pri obrane manžela a syna ako veľmi neuspokojivý. Voldemort by sa rád tých hodín zúčastňoval, ale jeho manželka trvala na tom, že chce byť mama so svojím otcom. Odmietla sa s ním deliť o izbu a vyhýbala sa akémukoľvek kontaktu s ním. Netrpezlivo očakávala príchod detí.

"Už mesiac som nič nedostala. Mám o nich veľký strach. Hlavne Lucy a Rob sú takí zraniteľní. Keby som vtedy bola doma, určite by som ich nikam nepustila. Som rada, že aspoň vy dvaja ešte nemusíte riešiť žiadne závažné problémy. Dnes večer vás nespustím z očí," sadla si k nim. Prekvapene sledovala, ako Negas okamžite zmenil svoju polohu. Odtiahol sa od malého a pomaly zložil hlavu na jej kolená. Nechal sa jemne láskať a popritom upokojujúco syčal. Hadí jazýček pomaly prechádzal po napätej pokožke.

Dereq odhodlane siahol po jednej z troch hrkálok, s ktorými sa hral malý Riddle. Vzal ju do rúk a chcel sa s ňou chvíľu pohrať.

"Avad," zahundral zelenooký chlapec a neľútostne mu vytrhol z rúk svoju hračku. "Dave, čo to malo znamenať? Také veci nesmieš vravieť kamarátovi!" zhrozene zvolala Helen.