beta-reader: Tonksová

"Dni ubiehali a ty si to vôbec nezistila. Hodiny pomaly odbíjali... tvoj čas sa stával vzácnym pieskom na dne presýpacích hodín. Otvor oči, aby si mohla vidieť. Opäť prejdeš z jedného sveta do druhého..."

Opatrne sa pomrvila. Cítila príjemné teplo sálajúce z prikrývok. Hlavu mala voľne položenú na vankúši. Skusmo prešla rukou po širokej posteli. Bola na jej vkus až príliš veľká, akoby neprináležala len jednej osobe. Šokovane sebou trhla.

Kde som to? Prečo nie som na internáte?Veď predsa nie sú prázdniny a len pred chvíľkou som odišla z učebne elixírov.

Neodvážila sa otvoriť oči. Bála sa, že došlo k ďalšej kríze. Po ťažkých záchvatoch si zvyčajne nespomínala, čo sa predtým odohralo. Práve táto skutočnosť ju napĺňala oveľa väčšími obavami. Strach bol jej spoločníkom a akousi neoddeliteľnou súčasťou záhadného sveta predstáv. Nechcela sa viac trápiť tým, čo všetko sa môže stať, keď sa prebudí na neznámom mieste.

"Daphne, som rád, že si sa už prebrala," príjemný hlas v nej prebudil zvedavosť. Pomaly si sadla a venovala zmätený pohľad svojmu spoločníkovi.

"Môžeš mi vysvetliť prečo nie som na vyučovaní? Veď len pred chvíľou skončila hodina," nervózne si oblizla pery. Neočakávala, že sa bez príčiny dostane do postele, ktorú vôbec nepozná.

"Aký je podľa teba dnes deň?" neodpovedal na jej otázku. Namiesto toho ostal zarazene sedieť, akoby ho práve udrela niečím poriadne ťažkým.

"Utorok," nervózne si premeriavala profesora elixírov. Vôbec nemala potuchy, kam smeruje ich rozhovor. Podľa zariadenia miestnosti pochopila, že sa zrejme nachádza v študentom neprístupnej časti Rokfortu. Okrem toho na stole zazrela celú kopu akýchsi pergamenov, ktoré boli roztriedené do úhľadných kôpok.

"Je štvrtok, dnes sú Vianoce," ustarostene odvetil Quentin.

"To nie je možné. Veď len pred chvíľou bolo vyučovanie. To skrátka nie je pravda!" rýchlo vyliezla z postele a začala sa prechádzať po miestnosti. Bosé nohy sa neochotne dostali do kontaktu so studenou dlážkou.

"Včera večer si za mnou prišla, ukazovala si mi nejakú knihu a kúsok papiera. Potom som ťa už nevedel zobudiť. Musel som ťa tu nechať celú noc, aby nikto nič nezistil. Vôbec si nereagovala," trpezlivo objasnil Quirell. Cítil sa hrozne. Každé jedno slovo v ňom vzbudzovalo zhnusenie. Nechcel klamať, ale vedel, že nemá žiadnu inú možnosť. Musel ostať úplne pokojný a nevenovať pozornosť dávno pochovaným tajomstvám. Nesmeli vyjsť na povrch. Musel sa proti tomu brániť, ale vôbec mu to nespôsobovalo radosť.

Mrzí ma to. Nechcel som urobiť až taký veľký zásah do tvojich spomienok. Ako je možné, že to kúzlo účinkovalo aj na predchádzajúce spomienky? To vôbec nedáva zmysel. Nie som predsa žiadny začiatočník.

"Môžeš mi ukázať tú knihu?" požiadala ho stručne.

"Nie, to nebude možné. Nemala by si mať pri sebe také veci. Niektorí ľudia by to mohli považovať za možné spojenie so smrťožrútmi. Nemala si právo vziať ju do rúk. Nepatrí ti," odvetil prísne. V tej chvíli pôsobil oveľa viac ako profesor, ktorý trvá na dodržiavaní všetkých pravidiel.

"Quentin, ale to nie je vôbec spravodlivé. Teraz je to už aj môj zápisník. Nemôžeš mi ho vziať!" rozčúlene podišla k nemu. Vycítila, že s ním niečo nie je v poriadku. Pôsobil dosť nervózne, akoby sa práve stala nejaká vážna nehoda. Zvláštny výraz, ktorý sa usadil v jeho očiach neveštil nič dobré. Zrazu je pripadal cudzí, akoby sa stretli po prvýkrát.

"Už tú vec nikdy neuvidíš a nebudeš sa jej dotýkať, rozumela si?" pevne ju chytil za ruky a pritlačil bližšie k stene.

Nevynaložila žiadnu energiu na obranu, len sa naňho vystrašene dívala. Dôverovala mu a vedela, že jej nechce spôsobiť bolesť.

Ich tváre boli veľmi blízko seba. Vnímala zrýchlený tlkot jeho srdca. Už dávno ho nevidela takého rozčúleného. Zvyčajne sa dokázal veľmi dobre ovládať a nikdy sa k nej nesprával násilnícky. Ani tentoraz nešlo o žiadny útok. Daphne sa necítila ohrozená. Nebolo to vôbec nepríjemné. Cítila ako v nej narastajú zvláštne pocity, ktorým vôbec nerozumela.

Priam nebezpečná blízkosť im pripomenula, že prekročili ďalšiu neviditeľnú hranicu. Hľadeli si navzájom do očí, akoby ich niekto náhle zmenil na ľadové sochy neschopné pohybu.

"Pokojne, veď sa nič hrozné nestalo," inštinktívne ho objala. Privinula sa bližšie k nemu, akoby mu tým chcela naznačiť, že nemá dôvod na hnev.

"Daphne, prepáč mi to. Správam sa ako blázon, možno by som ti to mal vysvetliť," opatrne ju držal v náručí. Napriek tomu, že cítil pálenie vychádzajúce zo znamenia, zrazu mal pocit, akoby na tom nezáležalo. Nič nebolo dôležitejšie ako jeho vzťah s ňou. Ani nebezpečenstvo číhajúce za hranicami bežného ľudského chápania.

Ich pery prekonali nepatrnú vzdialenosť. Spojili sa do nevinného bozku. Daphne prestala premýšľať o možných dôsledkoch. Užívala si ten okamih bez ohľadu na to, že niektorí ľudia by to považovali za zlyhanie a hrubé porušenie pravidiel.

"Nie, to nesmieme. Mala by si sa vrátiť do internátu. Vidím, že už si v poriadku," rýchlo od nej odstúpil a vyšiel von. Prudko za sebou zabuchol dvere.

Daphne pomaly klesla na posteľ. Vôbec nemala chuť odísť. V myšlienkach sa vracala k tomu zakázanému dotyku. Nemienila ho nechať na pokoji, kým si nebude istá, že mu nič nehrozí. Správal sa akosi čudne, akoby pociťoval nejaké silné bolesti.

Rukou nahmatala najnovší výtlačok Denného Proroka. Na prednej stránke sa črtala farebná fotografia rozdelená na štyri rovnaké časti. Zazrela zmenšenú podobizeň svojho poručníka. Okamžite pochopila dôvod jeho zvláštneho správania.

Podozriví zo smrťožrútstva

Quentin Quirell, súčasný profesor elixírov na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej čelí obvineniu, kvôli členstvu v prísne zakázanej organizácii, ktorú bežne označujeme pojmom smrťožrúti.

Okrem toho sa vyskytli aj vážne pochybnosti týkajúce sa pravej identity tohto muža. Je naozaj tým, za ktorého sa vydáva? Získali sme šokujúce vyhlásenie jedného zo študentov, ktorý si však nepraje byť menovaný. List napísaní rukou Quentina Quirella a výňatok z nejakej knihy, ktorá podľa nášho záhadného informátora patrila Severusovi Snapovi. Priložil k svojmu odkazu aj porovnanie rukopisov pomocou špeciálneho elixíru. Obe odkazy písal ten istý človek. Tento test sme si zopakovali aj viac ráz a stále sme prišli k rovnakému výsledku. Riaditeľ Rokfortu nám však odmietol poskytnúť ďalšie rukopisy, ktoré by neodvratne potvrdili našu teóriu...

Okrem toho sa z minulosti vynárajú ďalšie mená, ktoré ešte len čakajú na svoje odhalenie. Smrťožrúti žijú medzi nami. Prikladáme sem zoznam ľudí, ktorí budú v najbližšej dobe takisto čeliť obvineniam.

"To predsa nie je možné!" zúfalo pokrčila noviny. Znelo to dosť absurdne asi ako všetky články, ktoré v poslednom čase vychádzali. Ani po ukončení vojny Prorok nezískal späť svoju dôveryhodnosť.

Začínala mať vážne podozrenie, že pozná toho človeka, ktorý to poslal do redakcie. Ja som to nebola. Však som niečo také neurobila?

Martha,

Vaša dcéra nežije zo svojím otcom. Obaja ste ju opustili presne v ten istý deň. Ostala sama a úplne bez prostriedkov. Bolo to od Vás nezodpovedné nechať ju úplne samú, hlavne v stave v akom sa nachádzala. Ja však nemám žiadny dôvod Vás odsudzovať, ak máte záujem pokojne sa môžeme aj stretnúť, ak by ste chceli nejaké detailnejšie informácie. Nemám s tým žiaden problém.

Poslali ste list svojmu manželovi, ale odpovedá Vám úplne cudzí človek. Neviem, čo ste napísali do listu, ktorý bol adresovaný jemu, lebo som ho neotvoril. Nechcel som narušiť Vaše súkromie. Už dlhšiu dobu o ňom nikto nič nevie. Povráva sa, že bol jednou z obetí vojny s Temným pánom, ale to sú len dohady. Nikdy to nebolo potvrdené. Naďalej prebieha vyšetrovanie.

Som Queintin Quirell, profesor na Rokforte a zároveň aj poručník Daphne. Stretli sme sa v nemocnici, keď mala dosť ťažký záchvat a odmietala komunikovať so svojím okolím. Už nepoužíva ani Vaše priezvisko. Je to tak pre ňu lepšie a vyhne sa tým zbytočným otázkam týkajúcich sa rodiny.

Nemusíte sa o ňu vôbec báť. Správam sa k nej ako k členovi mojej rodiny a nesmierne mi na nej záleží...

"Ako mohli moje dieťa zveriť do rúk cudzieho človeka?" staršia žena zdesene hľadela na úhľadné písmo. Rukami rozochvene stisla list a roztrhala ho na maličké kúsky. Špinavé ruky si poutierala do akejsi starej vreckovky. Už niekoľko rokov žila v rodinnom dome v malej dedinke, vzdialená od všetkých. Sústreďovala sa len na svoje poznámky a hlasy, ktoré pomaly dostala pod kontrolu. Svoj dar už nepovažovala za žiadny hendikep. Nespokojne si oblizla popraskané pery.

Pozapínala si gombíky na ručne pletenom čiernom svetri. V mysli sa jej sformoval obraz mladého muža. Mladého a nebezpečného s prútikom ako zbraňou, ktorá dokázala zabíjať. Vyformovala tú predstavu vo svojich myšlienkach a nechala ju vyplávať na povrch. Na strope sa zjavil obrázok akejsi poznačenej tváre. Taký bol muž, ktorého si pamätala. Stretla ho pár dní po svojom odchode.

"Odíďte! Tu nesmiete ostať, lebo vás zabijú. Tak choďte už!" počula jeho hlas, akoby sa to

odohralo len pred pár minútami. Bol vážne zranený a krv mu tiekla z tváre, ale napriek tomu jej pomohol dostať sa do bezpečia a uniknúť z dosahu rozbesnených smrťožrútov. Chcela mu poďakovať, ale nemala na to žiadnu príležitosť. Myslela si, že to neprežil. Keď sa k nim dostali liečitelia, bol už takmer polomŕtvy. Nemala možnosť zistiť, čo sa s ním stalo. Musela rýchlo ujsť.

On je profesor? To je teda vskutku zvláštne. Videla som, že mal znamenie. Pomohol mi, ale bol jedným z nich. To nedáva zmysel. Prečo si vzal k sebe Daphne? Kam vlastne odišiel Andrew?

Trápili ju nezodpovedané otázky. Nedokázala nájsť správnu odpoveď. Dokonca aj hlasy mlčali a nedopriali žiadne vysvetlenie.

"Martha, otvor, to som ja," začula zabúchanie na dvere. Podvedome sa striasla. Vôbec neočakávala návštevu počas takej neskorej nočnej hodiny. Nepríčetný smiech zaznieval cez otvorené okno. Muž, ktorý meral dlhú cestu až na vrchol strmého kopca očividne strávil celý deň v miestnej krčme.

"Choď preč, John! Nájomné som ti zaplatila už včera," rozčúlene si založila ruky vbok a prebodla muža vražedným pohľadom. Už niekoľko týždňov jej nedal pokoj. Bolo jedno v akom stave sa nachádzal. Keby to bol čarodejník, ľahko by si s ním poradila, ale nemohla len tak zaútočiť na mukla. Vedela, že by tým porušila zákon o utajení. Nemala záujem na seba upútavať pozornosť úradov.

"Toto je môj dom. Môžem sem prísť kedykoľvek sa mi zachce!" prudko zalomcoval dverami. Zhrdzavená zámka povolila. Dom osvetlil zvláštny záblesk. Na oknách sa zjavili praskliny. Temné znamenie zaujalo svoje postavenie na nočnej oblohe.