Snažila sa nemyslieť na mŕtvoly nachádzajúce sa na vskutku nevšedných miestach, na tie vraždiace oči... On vždy chcel porušovať pravidlá, jeho nenávisť bola silná... Dúfala, že ju nikdy nebude považovať za nepriateľku.

Opäť mohla hrať na husliach. Slizolin jej to zakazoval. Nezniesol vo svojom dome žiadnu hudbu. Olive sa hre venovala len v škole. Olive verila, že jej nástroj je čarovný. Kedysi ho zohnala v jednom starom obchode. Nikto ho nechcel kúpiť, lebo sa povrávalo, že patrí k predmetom čiernej mágie. Ona si to však nenechala ujsť, ochotne minula dosť peňazí na ten záhadný nástroj. Už od prvej chvíle sa s ním bola úplne spätá. Dokázala sa veľmi rýchlo naučiť hrať. Obľubovala hlavne smutné a depresívne melódie. Nikdy sa však nič zázračné nestalo. Podľa všetkého boli napriek legende úplne bežné.

Olive sedela na stoličke. Bola úplne ponorená do hry. Hrala stále tú istú pieseň. Vydržala takto trénovať niekoľko hodín.

"Teta, môžeš skúsiť niečo veselé?" Cedric sedel pri nej. Počúval tú magickú hudbu. Ponáral sa do svojich predstáv. On videl záhadné obrazy, ktoré mu kolovali v mysli. Cítil prítomnosť mágie. Ona si to vôbec neuvedomovala.

"V poriadku, pokúsim sa splniť tvoje želanie," na chvíľu prestala hrať. Rozmýšľala o piesni, ktorá by sa mu mohla páčiť oveľa viac.

Napokon sa odhodlala na niečo oveľa optimistickejšie. Chlapec si zmätene pretieral oči. Cítil, ako sa mu vracia schopnosť vidieť. Počas hrania začínal všetko opäť vnímať.

"Teta, ja ťa vidím... Vidím ťa..." nadšene pobiehal okolo nej. Keď hudba zmĺkla, opäť upadol do tmy. Potkol sa a rozbil si koleno.

"To je naozaj zvláštne. Musíme to bližšie preskúmať," pomohla mu vstať a ošetriť zranené miesto.

Počas troch rokov, ktoré strávila u svojej sestry sa snažila načerpať nové sily. Chcela zabudnúť na všetko, čo sa spájalo so Slizolinom. Bola vďačná za to náhle vyslobodenie z temnoty. Už to nikdy nechcela vidieť.

 

 

Plánovala som viac kapitol, ale táto poviedka ma veľmi nebaví. Tak som sa rozhodla ju ukončiť.