Ariadna okamžite poslúchla akýkoľvek príkaz. Počula všetky jeho myšlienky, ponárala sa do tých najtajnejších zákutí mágove mysle. On takisto vedel o všetkom, čo práve v tej chvíli cítila.

Bola úplne pod kontrolou hlasu, ktorý jej bol neuveriteľne blízky. Mala pocit, akoby zaplnil miesto v jej srdci. Už neexistoval nikto dôležitejší. Poslúchla by ho za každú cenu. Dokonca by neváhala ani ublížiť iným ľuďom, ak by so to želal.

Vystrela ruky a mierne pokrčila prsty. Potom zazrela červenú hmotu, ktorá zasiahla oboch mágov.

Cítila, ako ju niekto pevne zovrel za ruku. Všetko náhle stmavlo. Upadla do bezvedomia. Nebola na niečo také vôbec zvyknutá. Prestala vnímal plynutie času. Snívala len o tom, aby ten hlas mohla počúvať stále.

Prebrala sa až po niekoľkých hodinách. Hlava ju poriadne bolela. Telo si vôbec necítila.

"Ariadna, musíš sa prebrať..." niekto jej opatrne prešiel rukou po tvári. Opäť začula ten zbožňovaný hlas. Spomenula si, ako vystrelila magický záblesk na svojho otca. Potom uspala aj Orthaka z Narnu. To okamžite pokazilo príjemné prebúdzanie.

Keď otvorila oči, uvedomila si, že má hlavu položenú na jeho kolenách. Sneh sa veľmi rýchlo topil. Prístrešok z mágie ich chránil pred páľavou slnečných lúčov.

"Alex. Ako si to urobil? Nemohla som rozhodovať sama za seba," nervózne si pretrela oči. V tejto polohe sa cítila veľmi príjemne. Nemala chuť sa vôbec posunúť.

"Mňa to tiež prekvapilo. Netušil som, že niečo také budem môcť urobiť. Obávam sa, že ten náš experiment by mágov až príliš zaujal. Zrejme by sa pokúsili nás testovať, aby zistili, ako to spojenie vlastne funguje. Musím sa ti priznať, že to kúzlo nie je také, ako som predpokladal. Niečo sa muselo stať. Táto spriaznenosť mala byť len dočasným riešením. Vôbec sa mi to nepáči. Všetko sa zbláznilo. Dokonca aj počasie," vždy, keď mágia nefungovala, tak ako by mala, začínal mať zlé tušenie. Niečo sa dalo do pohybu. Bola to sila, ktorá dokázala narušiť aj zákony prírody.

"Tak to je pravda. Sneh by sa tak skoro nemal roztopiť. Teraz mám pocit, akoby prišlo leto. To určite nebude normálne. Aj ty si to cítil? Akoby sme boli súčasťou jedného tela. Nič nás nerozdeľovalo. Mohli sme sa pokojne aj vymeniť," tá myšlienka jej vôbec nepripadala šialená. Pre nich to bolo až neskutočne ľahké.

"Trochu sme sa aj vymenili, aj keď nie úplne. Moje schopnosti prešli k tebe, ale ja som mohol ovládať tvoje telo. To je naozaj fascinujúce," nerobil si ťažkú hlavu z až príliš prehnaného puta, ktoré sa medzi nimi vytvorilo. Nebolo to nič nepríjemné.

"Mne to až také skvelé nepripadá. Nie som žiadna bábika na hranie. Nemôžeš mnou manipulovať," pomaly sa od neho odsunula.

"Tak som to nemyslel. Mohlo by to byť pre nás veľmi výhodné. Každého tým môžeme prekvapiť. Nechcem, aby si to vnímala, ako nejakú formu zlého ovplyvňovania," odvetil zmierlivo. V žiadnom prípade nechcel, aby mu prestala dôverovať. Bolo veľmi dôležité zachovať si dobré vzťahy.

"Kam teraz pôjdeme? Ešte stále presne nevieme, kde môžeme nájsť to zaklínadlo," s veľkou námahou sa posadila. Bol to veľmi zvláštne mať v sebe mágiu. Bolo to trochu bolestivé. Mala pocit, akoby sa niečo neprirodzené usídlilo v jej tele.

"Myslím, že viem, kde máme hľadať. Videl som to miesto v tvojich myšlienkach. Ty si bola pritom, keď ten zvitok niekto ukryl," pokúšal sa udržať vo svojej mysli túto predstavu.

"To je skvelé, aspoň sa budeme môcť vrátiť. Táto krajina mi veľmi pohostinná nepripadá. Chcela by som vedieť, či vždy cítiš bolesť, keď používaš mágiu?" potrebovala poznať odpoveď.

"Niekedy, áno. Ale záleží to od okolností. Keď telo mágiu vníma ako niečo cudzie, tak sa tomu bráni. Vysiela signál, ktorý zvyčajne končí bolesťou. Stáva sa to aj, keď sa do mágovho tela dostane príliš veľa energie, ktorá mu nepatrí. Preto si nikto nemôže umelo zvyšovať svoju moc. Ty si zrejme cítila bolesť, lebo na niečo také si ešte nebola pripravená," podrobne jej to vysvetlil. Obaja si potrebovali chvíľu oddýchnuť. Nedobrovoľný zápas ich poriadne vyčerpal.

Medzi stromami začuli zvláštny šuchot. Niečo hýbalo vetvičkami a pomaly sa presúvalo k ich úkrytu. Alex rukou naznačil ochranné zaklínadlo. Nemal vôbec chuť na neželanú návštevu. Zvláštne stvorenie sa pomaly ukázalo. Bol to vysoký muž. Mal nezdravú bledú farbu a krvavočervené pery. Tvár bola veľmi krásna. Dalo by sa povedať, že by sa vyrovnal hociktorému ľudskému chlapcovi. Mal v sebe niečo nesmierne príťažlivé. Jeho oči vyžarovali nevšedné čaro. Telo mal zvláštne pokrútené, hruď vpadnutú do seba, akoby mu niekto rozdrvil pľúca. Dlhými nechtami odlamoval vetvičky. Nahú hruď a chrbát mu zdobili magické symboly. Nohavice tesne obopínali štíhle nohy.

"To je predsa nemŕtvy. Môže byť na dennom svetle? Veď sa povráva, že..." mohla pokojne rozprávať. Kúzlo jej hlas zadržiavalo.

"Nie všetci to dokážu, ale niektorí sa už prispôsobili aj svetlu. Tento vyzerá dosť nebezpečne. Nepáči sa mi tá krv, ktorú má na sebe. Zrejme už niečo poriadne veľké vypil," ostražito si ho prezeral. Bol pripravený použiť mágiu, pokiaľ by to bolo nutné. Vedel, že sú aj jedinci, ktorí dokážu vzdorovať aj kúzlam, preto sa mágovia do tejto oblasti veľmi neponáhľali.

Ariadna sa od strachu nevládala ani pohnúť. Bála sa toho stvorenia, lebo cítila tú ohromnú silu, ktorá z neho vyžarovala. Mohol by ju k sebe pokojne privolať a ona by nebola schopná mu odolať.

Rozrušene zvierala v ruke meč. Naučila sa byť podozrievavá a radšej najprv zobrať d ruky zbraň.

Z lesa sa vynorili ďalší nemŕtvi. Obklopili ich skrýšu. Niektorí dokázali vidieť aj cez kúzlo. Tí sa k nim nakláňali čoraz bližšie. Ten, ktorý sa vynoril ako prvý k nim pomaly pristúpil

"Nemusíte sa ma báť, deti. Prišiel som vás len pozvať do sídla môjho priateľa Aristokrata. Veľmi rád by vás vzal pod svoju ochranu. Vôbec sa mu nepáčilo, že ste mu ušli. To kúzlo, ktoré ho uspalo, naňho však urobilo dojem. Nikto z nás vám neublíži. Som Artúr z Úsvitu, " vyslovil svoje celé meno. To znamenalo, že je to už vyštudovaný mág, ktorý ostal Poslom. Aj medzi nemŕtvymi bolo pár pozoruhodných mágov. Väčšinou neboli pôvodnými obyvateľmi Krajiny nemŕtvych. Zvyčajne tu boli len premenený do svojej novej podoby.

"Som Nepomenovaný," stručne sa predstavil Alexander. Svoje nové meno ešte verejne používať nesmel.

"Ja som Ariadna," nezložila meč, ale pripadalo by jej neslušné, keby sa odmietla predstaviť. Mágovia zvyčajne o pozornosť obyčajných ľudí vôbec nestáli. Zaujímalo ju, ako sa k nej zachová takýto typ mága.

"Naozaj ma teší, že vás oboch spoznávam. Ja nie som Zberateľ. Toho sa nemusíte obávať. Len pred pár mesiacmi som prijal svoje celé meno..." bol ešte veľmi mladý. Možno len o pár rokov starší než oni. Dalo sa to len veľmi ťažko odhadnúť, lebo nemŕtvi vôbec nestarli.

"Prečo si myslíš, že s tebou niekam pôjdeme?" podráždil ho spôsob akým s nimi jednal. Správal sa ako záchranca, ktorý ich prišiel vyslobodiť.

"Môžem ťa k tomu donútiť. Si ešte neskúsený mág. V tejto krajine sa nevyznáš a tvoja priateľka by mohla doplatiť na akúkoľvek chybu," pokúšal sa udržiavať priateľskú atmosféru. Nemal vôbec v úmysle svojho kolegu uraziť.

"Ja sa k tomu mužovi vrátiť nechcem. Nemôžem mu dôverovať," dodala Ariadna. Vôbec netúžila po ďalšom stretnutí s otcom. Nebola si istá, či dokáže aj naďalej predstierať, že ho vôbec nepozná.

"Vieme, čo hľadáte. Ten zvitok so zaklínadlom je v dome vášho nového ochrancu. Premiestnil ho, keď mu Knihovník oznámil, že sa o niečo také zaujímate. Vieme o vás všetko..." pomocou neviditeľných pút ich oboch zviazal. Urobil to tak rýchlo, že to vôbec nepostrehli.

"Nemáte na výber. Postaráme sa o vás, aj keď to odmietate," pomocou jednoduchého posunku zdvihol najprv chlapca a potom dievča. Oboch ich zveril svojim najsilnejším ľuďom. Ariadna sa im pokúsila vytrhnúť. Vyslúžila si za to dotyk ostrých pazúrov.

"Pokojne, dievčatko. Nič vám nehrozí. Nikto sa vás ani nedotkne."

 

 

 

" Simón z Údolia vysokých stromov, také sú tie tvoje sľuby. Taká je tvoja ochrana. Nevieš sa ani pohnúť bez tej prekliatej mágie," cítila ako sa jej ruky roztápajú. Každý nerv sa chvel. Život sa snažil dostať na povrch. Poraziť strnulosť, ktorá sa ho zmocňovala. Aj sily mocného mága slabli. Vedela, že ju už nedokáže natrvalo zadržať. Pod ňou sa tvorila veľká mláka a telo sa pomaly zbavovalo chladu. Zložila si z krku náhrdelník. Zmenil sa na studenú zbraň, ktorú mohla kedykoľvek použiť.

Pomaly prešla tmavou chodbou a vracala sa do jeho kancelárie.

Mág spal s hlavou zloženou na stole. Oboma rukami sa chránil, akoby sa bál nejakého nečakaného útoku. V spánku bol taký bezbranný. Dýchal pravidelne a takmer vôbec sa nehýbal. Stolička mu nepripadala nepohodlná.

Prikradla sa k nemu. Takmer sa bála stúpiť na zem, aby nevyvolala magickú pascu. Rukou ho chytila za vlasy a zdvihla mu hlavu. Neprebudil sa. Bol úplne vyčerpaný a nepočítal so žiadnou návštevou. Priložila mu kúsok ľadu ku krku. Bol dostatočne ostrý, aby prenikol cez kožu. Chystala sa to rýchlo a nemilosrdne ukončiť. Z hrdla sa jej vydral prenikavý výkrik. Niečo ju otočilo a prehodilo cez mága. Dopadla na stôl. Tvár zaborila do zoznamov, ktoré mal na stole. Ľadová zbraň vypadla z jej rúk.

"Ty si stále taká naivná, Alica. Žiadny mág ti nedovolí, aby si ho takto prekvapila. Bolo to veľmi hlúpe rozhodnutie," zviazal jej ruky za chrbtom. Už preňho nebola len číslom. Nemohol sa ďalej oháňať len obyčajnými predpismi.

"Nedotýkaj sa ma!" zúfalo sa pokúšala oslobodiť.

"Správaj sa slušne! Tvoji ľudia by si mohli o tebe myslieť len samé zlé veci... Nie je veľmi čestné napadnúť človeka počas spánku," obrátil ju k sebe. Vedel, že na niečo také nemá žiadne právo, ale nemohol dovoliť, aby sa ho prestala báť.

"Nezabúdaj, že aj ja mám magické schopnosti. Nie som úplne bezbranná," nemienila ho vôbec šetriť. Chcela, aby si vypočul všetko, čo mala na srdci.

"Áno, to je pravda. Nie sú však také silné, aby si sa stala jednou z nás. Nemôžeš mi nič urobiť," zdvihol jej hlavu a sklonil sa bližšie k nej. Ich nosy sa takmer dotkli.

"Ja pre teba predstavujem zlo, ale to je len mylný úsudok tej tvojej mysle. Zlo je tam vonku. Tam kde sa trhajú diery v priestore a rozpadáva sa náš svet. To je pravá temnota," mierne pritlačil na jej pery. Lačne ju pobozkal. Nenásytne sa domáhal jej pozornosti.

Nemyslel na to, že jeho hlava mohla ostať na stole. Nezáležalo mu na tom, lebo poznal pravdu. Smrť mohla byť aj oveľa krutejšia.

Do kancelárie vtrhol muž v čiernom plášti. Prudko za sebou zabuchol dvere. Bozkávajúca sa dvojica si ho nevšímala. Boli až príliš zaujatí zmierovaním.

"Trhlina zmizla, pane. Začala slabnúť a úplne sa rozplynula," oznámil im stručne. Mág pevnejšie objal svoju partnerku. Nechcel, aby Zberateľ zazrel jej tvár. Stále sa ju snažili dostať kvôli opusteniu ich dieťaťa. Napriek tomu sa jej nemohol úplne zrieknuť. Nedokázal to urobiť. Stále v ňom hlodali pochybnosti.

"Čo to spôsobilo?" opýtal sa podozrievavo.

"Chlapec a dievča. Sú blízko. Aristokrat mi o nich podal správu. Ich osudy sú navždy zviazané. Povráva sa, že zastaviť temnotu môžu len deti bez rodiny. Mág, ktorý poznal svoju ľudskú matku. Dievča s rodiny mágov, ktoré ich moc v sebe nenosí," odrecitoval starú predpoveď nemenovaného mága. Ten muž sa rozhodol prejsť cez trhlinu celkom dobrovoľne. Predtým však vyslovil pomocnú kliatbu, ktorá mala ovplyvniť budúcnosť. Všetci tú historku poznali. Považovali to len za posledné slová šialenej osoby.

"To mi nemusíš pripomínať. Takých ľudí je v našom svete snáď aj tisíc. Aj ja by som sa do toho popisu hodil. Tiež som zviazal svoj osud z obyčajným dievčaťom..." odľahlo mu, že nemusí tých ľudí poslať na smrť. Možno by mal ešte šancu zistiť, čo sa vlastne stalo z jeho synom.

"Niektorí vravia, že za trhlinou je ďalší svet. To už predsa všetci poznáme," obohatil ich konverzáciu o ďalšiu nezmyselnú teóriu.

"Zabudli ste na poslednú podmienku v tej kliatbe. Nemôžete to byť vy ani nikto z ľudí, ktorých sme preverovali. Mág hovoril o Kliatbe srdca. Tie deti sú ňou spojené. Ich svet drží po kope Kliatba srdca a oni stále žijú..." liečenie pomocou tohto nebezpečného zásahu do ľudskej duše sa už dávno nepoužívalo. V knihách bolo síce uvedené, ale nikto sa neodvážil niečo také urobiť. Mohla ľudí zaživa roztrhať. Spáliť v nich všetko ľudské... Okrem toho sa väčšinou končila premenou na Nemŕtvych.

"Priveďte ich do pevnosti. Musím sa s nimi pozhovárať!" okamžite vydal potrebné rozkazy.

"To nebude možné, pane. Aristokrat ich do svojho domu nedostal. Našich ľudí prepadli nemŕtvi, ktorí sa živia pirátstvom. Deti budú už určite na niektorej z lodí. Nebude ľahké sa k nim dostať," odvetil zahanbene. Musel mu to oznámiť, lebo veľavážený Aristokrat na tom trval.

"Pošlite za nimi našich ľudí. Nechápem prečo tu ešte vôbec stojíte?" oboril sa naňho.

"Áno, pane. O všetko sa postarám," okamžite vybehol z miestnosti.

"My dvaja si zatiaľ trochu zaspomíname. Povieš mi, kde je to dieťa. Budeš si na to musieť spomenúť," vytiahol zo stola fľaštičku s červenou tekutinou.

"Z tvojich rúk nič nevypijem!" drgla doňho. Fľaštička sa rozbila a tekutina vsiakla do koberca.

"Chcel som využiť spôsob, ktorý zvyčajne používajú slabší mágovia. Ty ma nútiš k iným opatreniam. Vezmem ťa do svojej spálne... Ty mi povieš, kde je to náš syn. Ver tomu, že sa to dozviem, aj keby som si mal prezrieť každý kúsok tvojej mysle," zdvihol ju do náručia. Zmizol v ďalších tajných dverách. Po dlhom čase ho sprevádzala nádej.