Osud I.
30. 09 2008 | 14.02
Úplne nová séria jednorázoviek. (Postavy z death note, nie sú moje)
Raito Yagami/Autp
Stretli sme sa náhodou. Celý svet prestal existovať, keď sme sa k sebe priblížili. Nikdy som ho nemala len pre seba. Nemala som právo sa ho dotýkať bez výčitiek. On patril inej žene a mne neostávalo nič iné, len sa s tým zmieriť.
Zavrela svoj notebook a schovala ho späť do tašky. Nemala vôbec čas spomínať. Musela sa sústrediť na dôležitejšie veci. Dúfala, že Sayu Yagamiová po nich na stanicu príde. Dohodla sa, že to pre ňu urobí. Po smrti jej brata to už dlhšie nevydržala. Musela to niekomu povedať. Nemohla ďalej zakrývať pravdu. Niekoľko rokov sa vyhýbala stretnutiu s nimi. Nechcel im spôsobovať zbytočné starosti.
"Mama, kedy už príde tá pani?" malý chlapec sa pokúšal upútať jej pozornosť. Podobal sa naňho. Práve to ju desilo. Bol jeho malou podobizňou. Chladnou pripomienkou tých krátkych nocí. Mal už desať rokov. Jej čas sa však naplnil.
"Nebuď taký netrpezlivý, Kisho. Čoskoro sa s ňou zoznámiš," už dávno sa mu to pokúšala vysvetliť. Chcela mu to všetko objasniť, ale stále sa do toho čoraz viac zamotávala.
"Sľúb mi, že ma nenecháš samého. Nech pôjdeš kamkoľvek, chcem ostať s tebou," počul o pekle, ktoré na nich v tichosti vyčkávalo. Vedel, že matkina duša je v bezprostrednom ohrození. Mohla kedykoľvek zomrieť a on tu už dávno vedel. Poznal celú pravdu.
"To nemôžem. Ty musíš žiť ďalej. Nechcem, aby si sa s nimi tiež zaplietol. Nemôžeš mi pomôcť," bola s tým už zmierená. Nevlastná matka predala jej dušu a už neexistovala cesta späť.
"Stále tomu nerozumiem. Ako ťa mohla matka pripraviť o dušu? Veď jej nepatrí," nervózne sa kolísal. Netrpezlivo vyzeral svoju tetu. Chcel sa čo najskôr pohnúť zo stanice. Nepáčilo sa mu tam. Bál sa ďalšieho útoku.
"Existujú bytosti, ktoré sa nazývajú Tiene. Nemajú žiaden určitý tvar ani podobu. Sú to len akési prízraky. Majú na starosti miesto, kam sa dostane, každý kto použije Zápisník smrti. Poskytujú doživotnú ochranu pred týmto zápisníkom, ale ako odmenu si žiadajú dušu príbuzného, ktorého si vyberú. Matka uverila ich sľubom. Odvtedy mi moja duša už nepatrí. Musím ti pripomenúť, že mi ostáva už len týždeň. Preto chcem, aby si sa zoznámil s rodinou. Mali by sme zistiť, či sa o teba dokážu postať," potrebovala ho na to pripraviť. Už sa tým veľmi nezaoberala. Matka to pred ňou netajila. Jej život bol neprirodzene skrátený.
"Ja nechcem. Odmietam sa vzdať. Musí existovať nejaký spôsob. Nesmieme im dovoliť, aby zvíťazili," pevne ju chytil za ruku. Nechcel stratiť to jediné, čo mu ostalo.
"Keď ti raz skrátia život, už sa to nedá zmeniť. Nechcem, aby si sa zbytočne trápil. Niektoré veci nedokážeme zmeniť, aj keď by bolo dobré, keby sa to dalo urobiť," vtisla mu bozk na líce. Potrebovala ho. Nechcelo sa jej odísť, ale nechcela ho vidieť plakať a trápiť sa. Zachovala absolútny pokoj a chlad.
"Ostanem tu sám, mama. S cudzími ľuďmi, ktorí ma ani nestihnú poriadne spoznať. Ty odídeš a mňa opustíš..." nevedel si to vôbec predstaviť.
"Neboj sa. Určite si ťa obľúbia. Poviem im o našom probléme, tak aby to pochopili. Určite ťa budú mať radi..." zadívala sa na hodinky. Mala už tak málo času, a predsa sa jej zdalo, že sa to všetko neuveriteľne vlečie.
"Tak prečo si ma k nim nikdy nevzala? Ani môjmu otcovi si nič nepovedala?" kládol otázky, na ktoré nikdy predtým nedostal poriadnu odpoveď.
"Tiene povedali, že v jeho blízkosti je žena, ktorá by ti mohla ublížiť. Nikdy by nedovolila, aby si sa narodil. Oni nikdy neklamú. Nie sú schopní nič zakrývať. Nechcela som, aby nás niekto ohrozoval. Lighta som veľmi dobre nepoznala. Nebola som si istá, či mu vôbec môžem dôverovať. Bolo oveľa lepšie sa od neho držať, čo najďalej," nechcela mu o ňom vravieť viac podrobností. Len veľmi ťažko by asi našla niečo pozitívne.
Nejaká žena sa oddelila od radu náhliacich sa ľudí. Pomaly zamierila k nim. Mina ju okamžite spoznala. Napriek tomu, že už prešlo dosť veľa času. Zdalo sa jej, akoby to bolo len včera, keď sa s ňou lúčila.
"Ahoj, Mina," zvedavo si obzerala svoju priateľku.
"Ďakujem, že si prišla Sayu," roztrasene k nej natiahla ruku. Cítila sa hrozne slabá. Mala pocit, akoby z nej mal každú chvíľu vyprchať život.
"Mami, je ti zle?" znepokojene sa spýtal Kisho. Už ho nedržala tak pevne, ako pred malou chvíľou. Jej dotyk slabol.
"Odpusťte mi," pustila synovu ruku a tvrdo dopadla na zem. Poriadne si udrela hlavu.
"Musí to byť nuda. Tu len sedieť a sledovať ich," Ryuuk sa pobavene uškrnul. Už dlhšiu dobu prežíval dosť pokojné obdobie. Veľmi rád chodieval provokovať duše, ktoré mu kedysi podľahli. Najradšej navštevoval Lighta Yagamiho. Páčilo sa mu, keď ho mohol rozčúliť. Bavil sa na pokusoch, napadnúť ho.
"Mlč, Ryuuk!" opieral sa o stôl. Zväčša tam len ticho sedel a nevenoval pozornosť prázdnote, ktorá ho obklopovala. Neustále ho zožierali pocity bezmocnosti. Nebol mŕtvy ani živý. Jeho jedinou činnosťou za posledných desať rokov bolo sledovanie ľudí, ktorých mohol vidieť na starom monitore.
"Musíš si zvyknúť, na takýto spôsob prežívania. Je to lepšie než peklo, to my môžeš veriť," prisunul sa bližšie k nemu. Predsa len mu trochu chýbalo kŕmenie jablkami.
"Zradil si ma. Nemám dôvod s tebou vôbec komunikovať," ruku sa snažil ťukať do nefungujúcej klávesnice. Robil to len zo zvyku. Nemohol sa hnúť zo stoličky, tak si musel aspoň nejakým spôsobom krátiť čas.
"Ty možno nie, ale mohol by si aspoň zistiť, čo všetko čaká tú ženu, len kvôli tebe. Ty sám spôsobíš jej smrť. Pritom nemusíš ani pohnúť prstom. Prináša ti to uspokojenie?" veľmi rád ho provokoval. Bolo to preňho to najvhodnejšie rozptýlenie.
"O čom to hovoríš?" po dlhom čase sa na jeho hlase prejavil aspoň náznak hnevu.
"Jej matka požiadala o ochranu pred tebou... Bála sa, že Kira ju zabije, kvôli zločinu, ktorý spáchala. Je to tvoja vina, Light. Ty nesieš zodpovednosť za ďalšiu smrť," pošepol mu do ucha.
"Mne na tom nezáleží. Nemysli si, že ju budem ľutovať, len preto, že sme sa spolu náhodou vyspali," nestratil nič zo svojej chladnokrvnosti.
"To nie je od teba vôbec pekné... Tvojmu synovi by sa to vôbec nepáčilo," on navrhol, aby ho nútili sledovať životy ostatných ľudí. Chcel mu naznačiť, čo všetko by mohol mať, keby sa s ním nezaplietol.
"Tak na ňom mi záleží ešte menej, ako na tebe... Je mi jedno, čo sa s ním stane," netrápil ho osud ostatných ľudí. Bol od ich sveta až príliš vzdialený.
"Zrejme ti nebude vadiť, ak tiež nájde na zemi Zápisník smrti. Veľmi by ma zaujímalo, akoby sa zachoval on?" ďalej skúšal jeho trpezlivosť. Chcel ho konečne počuť kričať. Chcel, aby zo seba dostal všetku nahromadenú zlosť.
"Neopováž sa ho kontaktovať!" ani sám nevedel, prečo zareagoval tak prudko. Niečo sa v ňom ozvalo. Možno len nechcel, sledovať ten istý príbeh. Nebol si istý, či by to dieťa odolalo takému lákadlu.
"Aký si zrazu starostlivý. Možno si už konečne pochopil, že svet nie je až taký jednofarebný. Nič nie je len zlé alebo dobré. Záleží len od rozhodnutí konkrétneho človeka. Ani ty by si nedokázal zmeniť to, čo nezvládajú ani mocnejšie sily. Možno nie je taký, ako ty. Možno ma hneď odmietne. Každopádne by nebolo zlé to vyskúšať," vytiahol zápisník a vhodil ho do tej nekonečnej prázdnoty.
"Chcel som zastaviť zlo... Ja som predstavoval spravodlivosť," videl ako sa zápisník objavil v ľudskom svete. Bol rovno pod nohami toho chlapca. Už s tým nemohol nič urobiť. Nemal žiadnu moc nad tým čudným svetom.
"To nesedí tak presne. Zabil si aj ľudí, ktorí sa ťa snažili chytiť. Oni neboli z pohľadu ostatných vôbec zlý. Tým, že sa snažili dostať vraha, nepáchali žiaden zločin. Tvoja spravodlivosť bola rovnako nedokonalá ako tá ich. Oni zákon neporušili, mali čisté ruky. Tvoja moc sa ti vymkla z rúk. Už si prekročil všetky hranice. Rozmýšľal si, že zabiješ vlastnú sestru... Tak kde je tá tvoja spravodlivosť?" vysmieval sa mu. Tešilo ho, keď mohol obracať navnivoč jeho snaženia.
Videl ako chlapec zdvihol zápisník. Viac pozornosti však venoval matke. Bola očividne ešte stále v bezvedomí. Sayu sa ju pokúšala prebrať. Keď pochopila, že to nepôjde, vzala mobil a zrejme chcela zavolať záchranku.
"Nemohol som dovoliť, aby niekto ohrozil moje poslanie. Všetci, ktorí ma ohrozovali boli len..."
"Už len týždeň. Nič viac než týždeň. Je to zbytočné. Mama sa už nevylieči. Neostáva jej veľa času," v čakárni to z neho vypadlo. Nedokázal už dlhšie mlčať. Smutne sklonil hlavu. Pevnejšie stisol zápisník, ktorý mal schovaný pod bundou.
"To ma veľmi mrzí. O ničom som nevedela," Sayu sa nervózne prehrabovala v kabelke. Snažila sa nájsť svoj mobil. Nechcela matku priveľmi znepokojovať. Sľúbila jej, že privedie na návštevu dieťa, na ktoré tak dlho čakali.