Šum lístia v korunách stromov. Tiché melódie prichádzajúce zo smutného domu. Pocity viny. Silné a nikdy nekončiace. Padli všetky ilúzie a svet bol zrazu až príliš malý. Príliš nebezpečný pre blázna. To ona zradila. To ona si nedala pozor.

Daphne sedela na modrej deke. V chládku sa cítila v bezpečí. Bolo veľmi horúco, len občas zavial chladnejší vietor. Takmer vôbec sa nehýbala. Nebola schopná nič vziať do rúk. Kniha pred ňou bola otvorená, ale ona sa do nej nedívala. Nedokázala vyjsť zo sveta, ktorý sa stal jej domovom. Čierne oblečenie si pritiahla tesnejšie k telu. Nevnímala horúčavu ani prekvapené pohľady okoloidúcich.

Čakala, kým sa vráti. Dúfala, že sa s tým aj on napokon dokáže vyrovnať. Stále si nebola istá, či ju nezačne nenávidieť. Ona ho opustila ako prvá. Nedala mu vôbec príležitosť, aby sa s ňou mohol aspoň rozlúčiť. Utiekla od neho úplne bez príčiny. Mala pocit, akoby opakovala chyby svojej matky. Myslela si, že bude lepšie, keď si zvykne na život bez nej. Bála sa, že sa ho niekto rozhodne zatiahnuť do tej nebezpečnej hry. Pred sebou však utiecť nedokázala.

Horké slzy sa skotúľali po bledých lícach. Schúlila sa do klbka. Svoje oči uprela na bránu, ktorá ju oddeľovala od reality. Dlho sa túlala po uliciach. Bojovala so svetom predstáv, až mu napokon úplne podľahla. Vôbec nevedela, na akých miestach bývala. Nedokázala si takmer na nič spomenúť. Nevzala si ani svoje peniaze z trezoru, nekontaktovala ani brata. Takmer polroka jej trvalo, kým dostala opäť pod kontrolu svoje vlastné telo a dušu.

Bola unavená z večného blúdenia. Nevedela, či na ňu ešte vôbec čaká. Nebola si tým vôbec istá. Bála sa, že po jeho boku uvidí inú ženu. Niečo také by už nezvládla. Nemohla by sa s tým vyrovnať.

Zavrela oči. Ostala nehybne ležať na deke. Nevládala viac vzdorovať. Mal na to právo. Nemohla by mu vyčítať, keby na ňu už viac nechcel čakať. Mal právo na vlastný život. Nič ho nenútilo starať sa o ňu. Už bola plnoletá a sama niesla zodpovednosť za svoje činy.

"Daphne, počuješ ma?" niekto sa jej už dlhšie prihováral, ale ona to doteraz vôbec neregistrovala. Zdvihol ju zo zeme, pevne ju držal v náručí. Daphne si oprela hlavu o jeho plece a už vôbec nad ničím neuvažovala.

"James, to si ty?" opýtala sa prekvapene. Vedela, že veľmi dobre vychádza s Quentinom, ale nečakala, že sa objaví práve v jeho dome.

"Áno, celý čas som bol vnútri, ale vôbec som ťa nevidel. Spal som. Môžeš mi láskavo vysvetliť, prečo robíš také hlúposti? Takmer som sa opäť kvôli tebe zbláznil. Quentin takisto nie je v poriadku. Neustále sa ťa pokúšal nájsť. Ani nevieš, aké starosti si nám obom spôsobila. Kde si sa túlala, sestrička?" bola veľmi ľahká a dosť vychudnutá. Nerobilo mu problémy ju odniesť. Ľahko sa dostal až do domu. Nechcel ju vôbec pustiť, aby mu náhodou opäť neušla.

"Pamätám si len veľmi málo. Celý čas som sa strácala v našom svete. Viem len to, že som sa chcela čo najskôr vrátiť domov," konečne bola v bezpečí. Cítila sa už oveľa lepšie.

"Kde si nechala Charlieho? Keď si zmizla, všetci si mysleli, že ušiel s tebou," opatrne ju zložil na gauč. Všade boli porozkladané poznámky o elixíroch. Ledva našiel vhodné miesto.

"O čom to hovoríš? Nepoznám ho," odsunula bohato popísané strany. Urobila mu miesto, aby si k nej mohol sadnúť. Márne pátrala vo svojej pamäti.

"Tak to je dosť čudné, sestrička. Chodili ste spolu v siedmom ročníku. Boli ste takmer nerozluční. Quentin to znášal veľmi ťažko," začínal sa o ňu naozaj báť. Nebolo normálne, aby len tak zabudla na takú dôležitú súčasť svojho života.

"Nie, tomu neverím. Povedz, že to nie je pravda! Prečo som si s ním vlastne začala?" poriadne znervóznela. Nič už nedávalo zmysel. Všetko sa jej strácalo. Prestalo to byť dôležité alebo sa len snažila to v sebe nekompromisne potlačiť? Na to odpovedať nedokázala. Nedokázala si prestaviť bozkávať sa s niekým iným.

"Nebol som s tebou v škole, ale písala si mi o tom. Podľa tých listov si bola doňho zamilovaná. Práve preto si odišla od Quentina. Samozrejme, s úplnou istotou to netvrdím. Neviem, čo si presne vtedy cítila, lebo sme neboli spolu. Ak chceš, môžem ti ukázať jeden z tvojich posledných listov," niektoré z nich nosil vždy so sebou. Pripomínali mu chvíle, keď mu sestra dôverovala a neskrývala sa pred ním.

Daphne chvíľu čítala tie hrozné riadky. Príšerne sa hanbila. Vôbec nechápala tú druhú osobu, ktorá to písala. Ona sa zo všetkého najviac túžila vrátiť domov. Chcela ho opäť vidieť. Pobozkať ho bez strachu, že ich niekto bude odsudzovať. Už bola plnoletá, nemala viac strach, že ju od neho odlúčia.

 

 

Zúfalo si prezerala ten nepríjemne pôsobiaci kúsok pergamenu. Bolo to nepochybne jej písmo, ale tie slová v nej vyvolávali odpor. Najradšej by to celé roztrhala, zašliapala do prachu a už nikdy sa toho nedotkla.

"Také hlúposti som ti napísala. Asi som sa naozaj zbláznila. Ja zbožňujem Quentina. Nechcem od neho už viac odísť. Ľúbim ho," po prvý raz to vyslovila nahlas. Nikdy predtým si nedovolila to pred niekým spomenúť.

"Potom tomu už vôbec nerozumiem. Nechápem, prečo si vlastne bez slova ušla. Vieš, že sa nemôžeš len tak potulovať. Naši ľudia by ťa mohli nájsť. Ty sa s nimi nedokážeš sama vysporiadať," nervózne si stiahol z pulóvra omrvinky. Ostali mu tam po obzvlášť výdatných raňajkách.

"Vôbec nič neviem, James. Som z toho zmätená," Daphne si ho neveriacky premeriavala. Všetko sa jej plietlo. Už si nebola istá vôbec ničím.

"Kde je Quentin?" pokúšala sa rozpamätať. Sústredila sa na svoje spomienky, ale nachádzala len samé prázdne miesta. Zmesi obrazov a zvukov nedávali vôbec zmysel.

"Mal by sa už čoskoro vrátiť. Ak tu nenachádzame odpovede, poďme do čarovnej krajiny," vyzývavo k nej natiahol ruku. Vždy bolo preňho veľmi príjemné využiť jej prekliatie. On sám sa len veľmi ťažko pohyboval v tom záhadnom svete. Potreboval osobu, ktorá z neho vždy dokázala utiecť.

"Čo ak sa tam opäť stratím? Neviem, či je to dobrý nápad," váhavo sa ho chytila.

"Dôveruj mi. Nič zlé sa nestane," odvetil nežne. Svoju sestru mal rád, aj keď s ňou nevyrastal. Cítil určitú spriaznenosť, ktorá sa nedala poprieť.

Daphne pocítila príjemné teplo. Šírilo sa z jeho rúk. Počula svoje hlasy, vnímala ten zvláštny svet. Ponárala sa čoraz hlbšie, ale tentoraz sa nebála. Nebola tam sama. On ju držal, aby nezašla príliš ďaleko. Nikto iný jej to nemohol poskytnúť. Udržiaval jej dušu medzi dvoma svetmi. Kráčal s ňou, kládol otázky. Bol fascinovaný tým, čo videl.

Z nevedomia sa vynorila tá potláčaná spomienka. Bol to tieň predstavujúci chlapca. Nemal však tvár ani vlasy. Bol až príliš rozmazaný, hlas mu zúfalo preskakoval. Náhle sa ústa tej beztvarej masy otvorili. Vyplazil jazyk. Bol taký dlhý, že sa tiahol až k nim. Daphne sebou šokovane trhla.

"Ty si Charlie?" opýtal sa James. Pevnejšie ju držal. Zabránil jej utiecť. Musela to ešte chvíľu vydržať.

Tieň prikývol. Pristúpil bližšie k nim. Priam sa ich dotýkal, ale neprehovoril.

"Patríš k nám?" James vedel, prečo ho nemôžu vidieť tak ako ostatných z čarovnej krajiny. On ich tiež vnímal v takej zdeformovanej podobe. Bola to ochrana, ktorá im zabraňovala zistiť totožnosť tých ostatných bláznov. Mohli sa spolu zhovárať bez strachu z odhalenia. Ale ak sa jeden z nich miešal do života tých ostatných, bola táto ochrana pomerne neúčinná. Jasne naznačoval, že prekročil všetky medze a pokúsil sa nepriaznivo ovplyvniť jej život.

Tieň zopakoval ten istý pohyb. Musel im odpovedať. Nemal na výber.

"Tak potom je to jasné. Ešte sa spolu pozhovárame a vôbec sa ti to nebude páčiť! Necháš na pokoji moju sestru!" prikázal mu chladne. Začínal chápať, čo sa vlastne stalo. Mal však vážne podozrenie, že bola pod vplyvom osoby, ktorá dokáže manipulovať s ľudskou mysľou.

Pomaly ju ťahal späť do reality. Dával pozor, aby sa mu náhodou nevyšmykla. Vždy mu hrozilo, že sa od neho nejakým spôsobom odpúta.

"On ma ovládal? Ako si to mohol dovoliť!" opatrne pustila jeho ruku. Vstala a začala sa prechádzať okolo stola. Ľutovala, že ho nechali tak ľahko prekĺznuť.

Lomcovala ňou zlosť. Mala chuť Charlieho poriadne popreháňať po imaginárnom svete. Postupom času zistila, že existujú dve spôsoby spoznávania čarovnej krajiny. Mohla to urobiť pomocou seba a svojich pocitov alebo sa dostať do takzvaného verejného priestoru.

"Neviem, ešte stále to nemôžem s určitosťou pot..." niečo ho silno schmatlo. Akási bytosť sa vynorila z ich sveta a uchopila ho za krk. Daphne cítila ako ju to odsotilo nabok. Takmer hlavou vrazila do stola.

 

 

 

 

"Quentin, prečo sa už musíš vrátiť domov?" neochotne sa dívala na to, ako sa rýchlo oblieka. Ledva ho presvedčila, aby ostal aspoň na noc. Nepovažovala to však za príliš veľké víťazstvo.

"Mám ešte nejakú prácu. Okrem toho nerád nechávam Jamesa samého v mojom dome. Vždy s niečím experimentuje," na zemi hľadal posledný kúsok svojho odevu. Chcel čo najskôr odísť.

"Už je predsa dospelý. Okrem toho čo sa mu môže stať?" dlhšie tmavé vlasy si dala do gumičky. Stretli sa náhodou, keď sa bezcieľne prechádzal po meste. Zaskočilo ho, že sa oňho zaujíma práve taká osoba, akou bola ona. Pôsobila sebavedome. Nemala strach, neutekala od neho. Zhovárala sa s ním, akoby sa už dlho poznali. Už od prvej chvíle sa mu veľmi páčila. Bola úplne iná ako Daphne. Našťastie mu ju ničím nepripomínala. To mu trochu pomáhalo prestať sa zaoberať tým, prečo sa rozhodla odísť. Chýbala mu. To bolo isté. Vždy si na ňu spomenul, keď prešiel okolo jej izby, keď vstúpil do hociktorej miestnosti v dome. Dokonca aj ten otravný pes, o ktorého sa musel starať mu ju pripomínal. Bola to obyčajná žena z muklovského sveta. Nepochybne celkom príťažlivá, ale to bolo asi tak všetko, čo sa o nej dalo povedať. Netušil, prečo sa oňho vlastne začala zaujímať.

"Mohol by ma pripraviť o kuchyňu, dokonca aj o obývačku," poznamenal znepokojene. Vedel si to veľmi živo predstaviť.

"Mal by si sa naučiť mu dôverovať. Ste predsa rodina," opatrne zliezla z postele. Podišla k nemu a vtisla mu na pery až príliš lákavý bozk.

"Máš pravdu, Ann. Nemal by som byť až taký podozrievavý," otiahol sa od nej. Bojoval s pokušením ostať. Zároveň sa chcel ubezpečiť, že je naozaj všetko v poriadku.