13. 05 2025 | 14.27
Izba, ktorú mi pridelili, bola celkom obyčajná. Nudná a bezvýrazná. Presne ako som sa obávala. Prešla som ju dosť skeptickým pohľadom. Upratuje sa tu vôbec? Nevyzeralo to tak. Skôr ako po výbuchu. To sa mi teda vôbec nepáči. Neviem, či to v takomto prostredí zvládnem.
Prešla som ďalej, trochu znepokojená tým, že ma čaká život v takom chaose.
Boli tam štyri postele. A jedna z nich bude patriť mne. Stále bolo ťažké to prijať. No musím sa s tým nejako zmieriť. Trochu som privrela oči. Stále ma pálili od sĺz.
Mama, samozrejme, nič nechcela počuť. Vraj môžem byť rada, že to tak dopadlo.
Naozaj si neviem predstaviť, že by to mohlo dopadnúť horšie.
Ale ona očividne áno...
Pomyslela som si s trpkosťou, ktorej sa, zrejme, len tak ľahko nedokážem zbaviť.
Nie je tu nič poriadne. Ani zrkadlo. Ešteže mám svoje menšie. Inak by som sa ani nemala kde upraviť.
Zbežne som si prezrela postele a zamierila k tej, pri ktorej neboli žiadne osobné veci.
Dvere sa pomaly otvorili a vošlo dievča v mojom veku.
Trochu som sa strhla a takmer som spadla.
Práve som sa totiž snažila nájsť miesto pre svoj kufor.
Opatrne som si sadla a premerala som si ju pohľadom. Bola celkom pekná. Mala svetlé vlasy, svetlomodré oči a plné pery, ktoré sa takmer stále usmievali.
Bola neskutočne roztomilá.
Sakra.
"Ahoj, tak preto tu máme ďalšiu posteľ..." začala.
Takmer som jej nerozumela.
Hovorila dosť rýchlo a veľmi nahlas.
"Ja som sa už bála, že ostane neobsadená..."
,, Som Sol," dostala zo seba napokon.
"Laura," odvetila som potichu.
"Vitaj, som rada, že si prišla," usmiala sa Sol.
Žiaľ, nezdieľala som jej nadšenie, no vyzerala byť fajn.
Aspoň na prvý pohľad.
Nezvyknem sa mýliť... ale aj tak.
Okrem Sol vošlo do izby aj ďalšie dievča. Tvárilo sa prísne a nekompromisne.
"A toto je kto?"
"Camila, toto je Laura," odvetila Sol viac než ochotne.
"Iste," odsekla Camila chladne a dosť energicky si sadla na svoju posteľ.
Bolo mi jedno, že nie je nadšená. Ani ja to tak necítim.