Prebudila som sa takmer na svitaní. U nás sa nezvykne dlho spať. Je to ako hriech. No keď som otvorila oči, uvedomila som si, že nie som doma. Na svojej malej posteli. Nepočula som kroky mojich súrodencov a krik nevlastnej matky. Jej hlas je tak ostrý. Vždy ma prudko preberie zo spánku.

Teraz ma prebúdza len ticho. Pomaly som sa posadila a potichu som prešla k nádobe, ktorá bola položená vzadu. Ten chlapec ju ráno opäť priniesol. Umyla som si ruky a tvár.

Napriek tomu, ako veľmi túžim ostať, je to nemožné. Pomyslela som si znepokojene. Doma ma nikto nečaká, ale nemôžem klamať. Otec Anzelmo tu nie je a očividne sa naňho ani len neodvážim opýtať.

Potichu som prešla k oknám. Dovnútra pomaly prenikol chladný vzduch. Na chvíľu som privrela oči a vystrela ruky k nebu.

Títo ľudia mi chcú pomôcť, no chcú pomôcť chlapcovi.

Povzdychla som si. Nie. Naozaj nemôžem takto klamať. Toto je dom boží.

Po lícach mi stiekli slzy pri predstave, že sa tam vrátim. Pevne som stisla ruky. Nevlastná matka. Jej obraz ma prenasleduje.

Je tak krásna... no pre mňa nemá jediný prívetivý pohľad.

Jej pohľad znamená len bolesť.

Stisla som pery. Kiežby k nám nikdy neprišla.

Vietor sa jemne pohral s mojimi vlasmi. Stále boli uväznené sponkami, ktoré som musela nosiť. Rukou som na ne opatrne siahla. Trochu ma začínali tlačiť.

Ak zistia, kto som, budú ako ona.

Utrela som si slzy a pozrela na stolík, kde stála moja kniha.

Chcem ju vedieť prečítať.

Tak veľmi po tom túžim.

Ale... dokážem to vôbec?

Som len dievča. Tie písmená sú tak posvätné.

Dovnútra zavial chladný vzduch. Dvere sa otvorili.

Zazneli ťažké kroky.

Odhalili ma.

Preblesklo mi mysľou. 

Prikrčila som sa.

"Chlapče, poď sem," počula som hlas.

Mladý. A prívetivý.

Po chrbte mi prebehol mráz.

A s ním aj mučivý, takmer neuchopiteľný náznak vzrušenia.

Opustila som bezpečie svojho dočasného úkrytu.

Ten muž... priniesol písacie potreby.

Takmer som poskočila od nadšenia.

Sebastian.

Tak sa volá. Prešlo mi mysľou ako tichý výdych.

"Sadni si a pokúsiš sa teraz... naučiť sa pár písmen," povedal.

Srdce mi bilo ako šialené.

Tak aj písať.

Skvelé.

Sadla som si za stôl a pomaly som skúmala všetko, čo mi ponúkol.

Bolo to ako sen.

Ruka sa mi chvela, keď som prvý raz urobila ťah po papieri.

Samozrejme hrozný.

"Mrzí ma to, otče," hlas sa mi chvel.

"To je v poriadku, Francis. Na prvýkrát sa to nenaučí nikto."

"Naozaj?"

"Samozrejme."

Nič som o tom nevedela.

Učenie bolo zakázané.

"Skúšaj to ešte raz... a znovu..."

Jeho ruka sa jemne dotkla môjho pleca.

Ten dotyk. Bol tak hrejivý.

Kde sa vzali tie pocity...?

Snažila som sa písať a nemyslieť.

No moja ruka sa len veľmi neochotne rozbiehala.

"Je to lepšie," povedal napokon.

"Ešte budem trénovať."

"Len opatrne. Na začiatok to zas nemôžeš preháňať."

No ja som sa odhodlane pustila do boja.

Trvalo to nejaký čas, sústredila som sa takmer pekelne.

Krivky boli napokon lepšie.

Aj keď stále nie také krásne, aké by mali byť.

Ruka ma dosť bolela.

Trochu som sa na ňu dívala, ako bola mierne opuchnutá.

Otec mi dal jedlo a dvakrát ma bol skontrolovať.

Keď sa vrátil znovu, práve som si ju obzerala.

"Tak vidíš," povedal mi.

"Mrzí ma to, otče..." znovu som sa ospravedlnila.

Kiežby som mala dostatok času.

No očividne ma ešte chcú skúšať, čo znamená, že môžem ostať.

Aspoň na určitý čas.

Ale potom...

Možno otcovi začnem chýbať.