Noc zahalila arénu temným plášťom. Nemala som strach, niečo také už dávno vymizlo z mojej mysle. Nebola som schopná premýšľať o tom čo sa stane, ak zmením svoju minulosť. Viem, že to nie je dovolené, ale nemôžem nechať svoju sestru zomrieť v rukách tých strašných beštií.
Narýchlo som si založila zlatú retiazku okolo krku a zastrčila som ju pod chatrný odev. Časovrat je mocná zbraň, ale občas dokáže poriadne skomplikovať život. Kráčala som po pustých chodbách v snahe nájsť komnatu patriacu jemu. On je začiatkom aj koncom. Ak zomrie, súboje v arénach sa na čas zastavia. Otec mi kedysi rozprával, ako sa dá dostať do jeho spálne.
Zazrela som hrubé dvere so zlatými hadím ornamentami. Klopadlo v tvare hada na mňa uprelo jasnočervený pohľad. Neostávalo mi nič iné, len použiť nenávidený jazyk, za ktorý som sa vždy hanbila.
„Otvor sa,“ hadí jazyk je to jediné čo som zdedila po starej mame. V rodovej línii Potterovcov sa vždy našiel, niekto kto ho ovládal. Málokto sa však k tomu priznával.
Had spokojne zasyčal a dvere povolili. Hlavou mi preblesklo snáď tisíce myšlienok. Nebola som natoľko skazená, aby mi spôsobovalo radosť niekomu ubližovať. Hlavný senátor, už nie je človek. Musela som si to niekoľko ráz zopakovať, kým som sa odhodlala vstúpiť.
Dvere sa za mnou okamžite zabuchli. Tipovala som, že asi o takomto čase sa ešte zdržiava v našej cele spolu so svojimi odpornými kumpánmi. Pohľadom som prešla po úplne obyčajnej izbe plnej rôznych čarodejníckych kníh. Boli poroztvárané a z každej z nich vytŕčala záložka, označujúca dôležité fakty. Môj pohľad sa nechtiac zastavil na posteli, ktorá mala charakteristické čierno – zelené povlečenie. Za dverami som znovu začula zasyčanie. Narýchlo som sa vpratala do skrine plnej čiernych habitov.
Hlavný senátor pomalým krokom podišiel k posteli. V jeho pätách sa náhlil domáci škriatok. Videla som, že je celý rozrušený a na hlave sa mu leskla krvavá škvrna.
„Dones mi elixír na spanie a pohni sa !“ odvrkol rozčúlene a pomaly si začal rozopínať habit. Nikto nevedel ako Hlavný senátor vyzerá. Jeho tvár ostávala skrytá aj pred najbližšími stúpencami. Škriatok sa hlboko uklonil a zamieril do druhej miestnosti, ktorá slúžila ako malé laboratórium. Nemala som chuť sa dívať na toho odporného vraha, ktorý sa bude bez milosti dívať na zabitie mojej sestry. Nedokázala som však zavrieť oči. Obávala som sa, že otvorí skriňu a ja by som nemala čas zareagovať.
„KDE TOĽKO TRČÍŠ, TOFY !“ panovačne skríkol Hlavný senátor. Otočil sa tak, že som mala možnosť vidieť jeho tvár. Bol pekný istým fyzickým spôsobom, ale oči mal prázdne. Červené zrenice neodhaľovali žiadne ľudské pocity.
„Tu som pane, prepáčte Tofymu jeho neohrabanosť, pane.“
Domáci škriatok mu roztrasene podal nejakú fľaštičku. Hlavný senátor si ju chvíľu prezeral. Keď sa uistil, že je v úplnom poriadku rýchlo prepustil svojho služobníka. Priložil si fľaštičku k ústam a napil sa. Elixír zaúčinkoval takmer okamžite. Neodvážila som sa však vyliezť zo skrine skôr ako o hodinu. V jednom z jeho habitov som našla dýku, ktorú tie beštie používajú pri magických rituáloch. Srdce sa mi zaseklo v krku. Netúžila som po jeho krvi, ale iná možnosť nejestvovala. Z pevnosti sa nikto nedostane živý.
Opatrne som pristúpila k posteli. Spiace telo sa nervózne pomrvilo. Moje vnútro zaplavila prudká bolesť. Dýka mi vypadla z ruky a klesla som na dlážku. Cruciatus pôsobil môjmu telu hotové muky. Nemohla som však zo seba vydať ani hláska. „Mňa nemôžeš len tak ľahko oklamať. Myslíš, že si prvá, ktorá sa o niečo také pokúšala ?“ zasyčal po Parselsky. Bol si istý, že tej reči rozumiem, inak by som nemohla vojsť bez dovolenia.
Bolesti náhle pominuli. Hlavný senátor zdvihol zo zeme dýku. Pocítila som dotyk ostrej čepele na jemnej koži.
„Postav sa,“ zasyčal mi do ucha. Očakávala som, že si zoberie prútik a použije na mňa smrtiacu kliatbu. On však zamieril späť k posteli.
„Ale, to…“ vyjachtala som zmätene. Prudký úder do tváre mi úplne vyrazil dych. Moje telo sa mimovoľne prehlo a prudko dopadlo na dlážku. Do očí mi vyhŕkli slzy.
„Zbav ma mojej kliatby a ja ti vrátim slobodu. Tvoja sestra nebude musieť bojovať v aréne.“
„Nie, ja vám neverím,“ nechápala som prečo, niečo také žiada odo mňa. Možno sa so mnou chcel, len pohrať skôr než ma zabije. Rukou som sa dotkla ubolenej tváre. Nedoprajem mu to potešenie, aby sa mi vysmieval. Niečo také nemôžem dopustiť.
„Nemáš inú možnosť. Ak chceš môžem zmeniť rozhodnutie a dovoliť mojim ľuďom, aby sa s ňou trochu pohrali. Nezabijem ťa hneď, budeš sa na to musieť dívať,“ odvetil neľútostne. Parselčina dodala jeho slovám zlovestný nádych.
„Urobím všetko čo budete chcieť,“ hlesla som otrávene. Nebolo mi jasné, čo má znamenať táto hra. Hlavný senátor ku mne opatrne pristúpil a pomocou prútika mi zahojil ranu na tvári.
„Vedel som, že sem prídeš. Hogar ti nedal časovrat z vlastnej vôle. Prikázal som mu to. Si vhodná osoba na malý experiment. Ten elixír čo som vypil nespôsobuje spánok…“ vzal zo stola ďalší pohár a podal mi ho. Ruka sa mi prudko roztriasla. Nebola som si istá či niečo také zvládnem.
Možno je to jed. Pomyslela som si, keď sa moje pery približovali k chladnej tekutine. Pár mučivých dúškov spôsobilo v mojom tele hotovú búrku pocitov. Hlava sa mi poriadne zakrútila. Všetky zvuky, vône a farby splynuli. Pohár mi vypadol z ruky. V žalúdku som zacítila bolestné pálenie. Klesla som na kolená. Spomienky mi pred očami tancovali ako rýchly film. Aréna plná krvi, mŕtva sestra, časovrat…senátorova spálňa, úder…Všetko sa zlievalo dohromady.
„Áno, už som si istý…Našiel som spôsob ako prekonať kliatbu a ty mi v tom pomôžeš. Naučíš ma aké je to milovať,“ zvuk jeho hlasu ma priviedol späť do reality. Zvyšky elixíru sa pomaly zarývali do koberca.
Začal sa nezbedne pohrávať s chatrnými gombíkmi na mojich šatách. Pár z nich kvôli dosť otrasnému materiálu odletelo počas toho letmého dotyku.