Nenávidel ho. Nedokázal zniesť pohľad na tvár, ktorá mu tak veľmi pripomínala samého seba. Závidel mu, každý pohyb, ktorého on nebol schopný. Pohľadom prepaľoval to nevinné stvorenie, ktoré bolo časťou neho. Obáva sa moci, ktorá možno vyrastie v tom drobnom telíčku.
Už mi viac neunikneš. Ja mám právo ťa zničiť, povedal by som, že je to mojou povinnosťou. Prekliaty , čoskoro skončíš svoju púť,“ preorientoval zrak na kyticu čiernych ruží ležiacu na stole. Ruže začali pomaly vädnúť, až kým z nich neostala len hromada vyschnutých kúskov a mŕtvych lupienkov. Predstavoval si ako rovnakým spôsobom zničí možného konkurenta.
Zavolal jedného zo svojich najkrutejších poradcov menom Ageiron. Dlho do noci sa konala veľká porada, na ktorej sa rozhodlo o vypustení temných jazdcov smrti. Jeden malý svet mal byť zrovnaný zo zemou a s ním mala pohasnúť všetka nádej. Zlovestné hradby Prekliateho mesta vypustili svoju najmocnejšiu zbraň. Rozdelil svojich služobníkov do dvoch skupín. Zmenili sa na tmavé tiene šíriace hrôzu.




Mrk sedel na pri dome Sorrelovcov. Vycítil, že niečo nie je v poriadku. Všetko nočné vtáctvo náhle stíchlo. Zaplavilo ich ticho. Akoby náhle zastal čas. Všetky živly mu naznačovali príchod blížiaceho sa nebezpečenstva. Nikto ho však nechcel počúvať. Dedinčania nemali príliš v láske čarodejníkov, kvôli nepríjemnostiam a pár úmrtiam. Striasol sa, keď si nejaká štíhla postava sadla k nemu.
Netrpezlivo očakával príchod Lilo a Luciena. Ich výprava už trvala akosi pridlho. Začínal mať obavy, že sa im niečo stalo.
„Videl si niečo zlé ?“ opýtala sa Enedea. Až teraz zaregistroval jej prítomnosť. Jemne ju chytil za ruku, aby si dodal odvahu. Napriek tomu sa mu hlas neovládateľne chvel.
„Blížia sa sem Jazdci smrti, je to magická armáda Pána Tmy. Nie sú to ľudia ale akýsi zvláštny druh upírov. Ak všetci okamžite neutečú do rána tu bude len spálenisko plné mŕtvol. Oni sa pred ničím nezastavia.





Lucien zazrel kúsok nejakej končatiny. Z hrdla sa mu vydral zúfalý výkrik, keď uvidel dve kostry v stave rozkladu visiace na strome. Boli to Sorrelovci, jeho adoptívny rodičia, alebo skôr to čo z nich zostalo. Obaja mali tváre pretiahnuté od strachu a ruky im strnuli v zvláštnych neprirodzených pózach.
„Je mi to ľúto, synček,“ odvetila Freyala. Jemne ho odtiahla od toho hrozivého obrazu. V očiach sa mu zaleskli slzy.
„Mami, ocko. Nestihol som sa s vami rozlúčiť,“ roztrpčene sa vytrhol z jej zovretia. Ľudia, ktorí ho milovali boli zrazu nenávratne preč. Stále dúfal, že ich nájdu živých.
Nejaká kliatba ho zrazila k zemi. Okolo neho sa omotala pevná sieť, ktorá ho zovrela tak pevne, až mu to vyrazilo dych. Niečo ho udrelo takou silou, až stratil vedomie. Hrubé pazúry ho silno zovreli. Cítil ako sa sieť rýchlo hojdá a niečo ho bolestivo pichá do boku.