18. 04 2007 | 22.35
... Aký zvláštny večer – sedím tu sama, je ticho, pokoj ... Pokoj? Hmmm, v mojej duši ho asi niet. Hlavu mám plnú myšlienok- pýtam sa, nik neodpovedá...
Čo by povedal? Aké slova by našiel?
Nikdy som neverila, že sa dá niekoho "mať" a "nemať" zároveň... nie fyzicky- mať ako priateľa, spriaznenú dušu. – Ale je to priateľ? – Áno, je – v mojich myšlienkach, v mojom srdci, mojich snoch... a možno ním nikdy ani nebol a ani nebude. Ale pre mňa aj tak ostane mojím priateľom, hoci zajtrajšok už bude bez neho, hoci všetky zajtrajšky budú bez neho.
Kde si? Čo robíš? Spíš? Snívaš? Venoval si mi dnes hoci len jednu myšlienku?
Sú miesta na mapách, ktoré ostanú navždy len škvrnou v atlase – ale niekde tam, na mieste jednej takej škvrny si ty. – Kto si?
Neviem ako myslíš, ako cítiš, dokonca ani ako vyzeráš. Ale je to vôbec dôležité?
Verím, že slová, ktoré boli povedané, boli pravdivé... – Ale boli? Ak neboli – nevadí...
Je to taký "náš" svet, "naša" pravda – tá, ktorá ostane možno navždy vo svete, kde je možné všetko – hoci aj mať rád niekoho, koho nepoznáš...
Videla som obrázok, na ktorom je západ slnka... bolo to ďaleko... niekde tam, kde si ty...
...dívaš sa ale na to iste slnko ako ja, napriek svetu medzi nami...
Ale ako sa naň díva? Usmieva sa?
Povedali sme si, že sa budeme na seba usmievať, keď budeme "spolu". Ktovie aký je tvoj úsmev...
Prečo tu sedím a čakám? Ozve sa dnes? Zajtra?
Neviem, no napriek tomu som tu, teším sa, chcem a verím, že príde a bude "tu" so mnou aspoň na chvíľu... Ale nie je realita a skutočná pravda úplne iná? Povedz...