Alebo o tom, prečo sú rodinné stretnutia vzácne a nie časté.

Každoročne sa u nás v rodinke vyskytne zopár vzácnych okamihov, keď k nám dorazí strýko z Nitry (niekedy aj s rodinou). Vždy je z toho veľká udalosť, my všetci sme nasáčkovaní u babky/strýka a tešíme sa z rodinnej atmosféry.. To" my", ale nezahrňuje mňa.

Mám rada svoju rodinu, ale.. Strýko (vlastne obaja moji strýkovia) sú vždy presvedčení o svojej pravde. A tak každý je radšej ticho a myslí si svoje, len aby sa nehádal a nekazil to občasné rodinné posedenie. Teda až na mňa. Mám totiž takú vlastnosť, že vždy, keď som presvedčená o svojej pravde, tak proste ticho byť nemôžem. A potom to dopadne tak, že som doma obvinená zo "zlého správania k strýkovi, ktorého vidím tak dvakrát do roka a ktorý má ma veľmi rád." No a tak proste tieto rodinné stretnutia práve nemilujem..

Po tomto (pod)večernom posedení, ale vždy príjde upgrade. Upgrade sa väčšinou odohráva v sobotu, buď na chate, alebo na záhrade. Dnes práve nastal ten tretí prípad - najprv na záhradu, potom na chatu. Vzhľadom na môj panický strach z bzučiaceho hmyzu a už spomenutej vady ničiť každú rodinnú stretávku svojím nevyberaným správaním tieto upgrady neznášam. Strýko, profesor na poľnohospodárskej univerzite, totiž pri nich vždy popiera všetky vedecké výskumy svojim "zdravým sedliackym rozumom" a dáva mi rady ohľadne konzumovania slovenských jogurtov. Okrem toho pri bežnej konverzácii vždy nezabudne poznamenať niečo "pekné" ohľadne hudby, ktorej počúvam, alebo odbor na VŠ, na ktorý chcem ísť spôsobom "však ju to prejde/ona z toho vyrastie". Táto konverzácia sa ovykle odoráva pri oberaní (pôvodne 2 litrov) ríbezlí, ktoré sa potom vždy zvrtne na oberanie všetkého, čo u nás rastie, pretože strýko chce pomôcť, keď už tam je. No a samozrejme, nemôže pomáhať jediný..

Potom celí dopotení, zasratí od všetkých ovocí a vystresovaní bzučaním odporného hmyzu (to posledné platí iba pre mňa), ideme na chatu. Tam sa varí guláš. Dostávam každoročnú prednášku o tom, ako je možné, že nemám rada guláš.. Som donútená ísť zbierať nejakú liečivú burinu. Liečivá burina rastie na lúke. Na lúke sa mi podarí obtrieť sa o každý bodliak, potknúť sa na nejakých pochybných burinách, skočiť do dvoch mravenísk, byť poštípaná od hnusného bzučiaceho hmyzu a samozrejme som opäť dopotená jak prasa, lebo je poludnie a svieti Slnko. Keď slávnostne položím burinu na stôl, niekto poznamená, že toho minule doniesol asi tak šesťkrát viac...

Beriem notebook a skrývam sa v chate (pri zástrčke). Kedže nám zase znížili rýchlosť netu, lebo sme prekročili limit sťahovania, tak nerozbehám ani tú live kvalifikáciu na motogp. Ešteže existuje live timing..

Keď sa maminy spýtam na prípadnú adopciu mojej osoby,prizná, že nechápe ako je možné, že z celej rodiny neznášam výlety do príody (= burina a hmyz), ale že adoptovaná naozaj niesom.. (Bože, ja som tak nechutne mestský typ! Ale zase, lesy a skaly mám celkom rada. Ale nie stále..)

Neskôr nastáva lúčenie. Parodoxom je, že je úprimé zo všetkých strán. Aj z mojej. Veď sme, koniec koncov, rodina a máme sa radi. Takým zvláštnym spôsobom..