Po týždni a pol domáceho pohodlia som v pondelok opäť dorazila do Hraca. Doteraz som ale nebola moc v stave niečo napísať - bolo mi nejako blbo.. (Všetkým, ktorým som nasľubovala, že sa zúčastním nejakých akcií a nakoniec som nedorazila sa týmto ospravedlňujem. Ale zrejme sa mi po týždni stráveným s bratom, ktorý bol na PN-ke porailo od neho niečo chytiť..)

Do Hradca som, samozrejme, išla nočným busom (musím predsa brať ohľad na F1 a resumé pre Kamila, nie?). Celkovo mi príjde prinajhoršom divné, že takmer celý deň do Hradca nič nejde a potom zrazu v rozpätí od 21:55 do 22:10 tie busy idú štyri. Ten istý smer, tá istá cesta. V buse sa mi zas podarilo obsadiť mizerné miesto a cestovať z výnimočnými ľudmi. (Toto slovné spojenie má "negativní konotaci". Ha, interný vtip!) Pani vedľa mňa zrejme trpela nočnými morami a tak ma tam v kuse mlátila. A ak sa nemetala, tak divne chrápala. (Vďaka nej som si asi pol hodiny myslela, že sa mi zase dosrali sluchadlá na mp3ke..) Na druhej strane (sedela som vzadu na päťke) bol zas nejaký pán, ktorého podpazušie dalo celej ceste neopakovateľnú arómu. Okrem toho sa mi zase podarilo natrafiť na nejaký historický kus karosy. Klasika. Bolo mi jasné, že tá vŕzgajúca vec bude bus, ktorým pôjdem ja. Na toto mám vždy šťastie..

Do Hradca sme prišli niečo po tretej. Posledný (a jediný) nočný bus išiel o druhej, takže ma čakala cesta peši s pactokilovým batohom a notebookom z jednej strany mesta na druhú. Doslovne. Neviem, či je v Hrdadci niečo od seba viac vzdialené ako Terminál hromadnej dopravy a Palachové koleje. V Hradci vystupovala aj tá pani s nočnými morami a rozhodla sa ma navigovať, lebo usúdila, že ja cestu sama nenájdem. Hneď mi bolo jasné, že tá jej skratka mi zaberie pol hodinu navyše, ale ona bola proste neodbytná! A teraz začne tá vulgárna časť (vopred sa ospravedlňujem, ale chystám sa to napísať pekne od srdca): Jebem sa tam s pactokilovým rupsakom s tou pani nejakou pochybnou ulicou, kadiaľ som v živote nešla a ona na mňa spustila niečo v tom zmysle, že "pojdeš rovno po križovateke, tam potom doprava, tam potom zase rovno cez dve križovatky, potom dolava a dostaneš sa k nemocnici, tam je pohotovostný vchod (nasledovalo dojemné rozprávanie o jeje rodine, ktorá u nej bola na návšteve a nejaký jej rodinný príslušník tam mal úraz.. A zomrel. No povedzte? Mohla som ju po tomto poslať do riti!? Ani ja nie som taká sviňa!) .. potom nasleduje normálny vchod a pri nom je krizovatka, na ktorej pojdem zase doľava a.. a.. a.." Nakoniec som zistila, že opisovala cestu busom, ktorý tam chodí. Ten, čo tam chodí obchádzkou. Uff! Najkrajšie bolo, keď povedala, že ďalej už musím isť sama, lebo ona sa odpojí a ide domov. (Ponúkla mi aj nocľah, čo som vďakabohu odmietla..) Tak som sa nakoniec jebala tou istou cestou zase naspäť a pokračovala kadiaľ som vedela. Necítila som si ramená, nadávala som jak robotník z Východu, po ceste som každú chvíľu zastavovala, lebo som už fakt nevládala a nakoniec sa mi o trištvrte na päť podarilo dojť na intrák. Bola som spotená ako prasa. Fuj! A tak vás prosím, nepomáhajte mi! Nechajte ma napospas osudu, nevšímajte si ma! Len už sa mi nikdy nepokúšajte pomáhať.. Nakoniec môj ďalší z početných nepublikovateľných monológov zobudil spolubývajúcu a tak sme si nakoniec dali seánsu pri sáčkových polievkach o piatej ráno..

..A bude ešte horšie!

Na ďalší deň sme písali dva testy. Jeden očakávaný (na ktorý som sa aj učila!) a druhý neočakávaný. Áno, na UPOL. Mám zapísanú polovicu A4. Buď sa na tom Magistr zasmeje, alebo ma dokope do hlavy. Skôr ale tipujem tú druhú možnosť, lebo som ku každej otázke napísala odpoveď, ktorá sa tej otázky vôbec netýkala, resp. napísala som veci, ktoré som si z tých článkov pamätala. Ako inak ho mám presvedčiť, že som to čítala, nie? (btw: Zlaté 3 historické regióny Španielska. To bolo jediné, čo vedel každý. :-D) Potom nasledoval presun do budovy číslo 5 (Navigovala som a došli sme! Na prvý pokus!), kde sme mali nagličtinu a potom návšteva môjho milovaného Intersparu. Tam som si nakúpila úžasné brokolicové sáčkové polievky a s nadšením som sa hrnula na intrák..

Výsledok je asi takýto. Máme dve rýchlovarné kanvice. Ani jedna nefunguje. Vymení niekto dve nefunkčné za jednu funkčnú? (Berieme aj funkčné mikrovlnky! ;-)) Ja si chcem spraviť brokolicovú polievku!!!

Okrem toho sa mi stala jedna nemilá vec. Za zaručený spôsob ako nestratiť dôležité CD pokladám to, že si hodím do CDromky a nebudem ho vyberať. A tak som to spravila. Chybou bolo, že som ale potom notebook požičala bratovi. Takže teraz tu máme nejaké debilné GTA či čo a moje drahocenné zelené CD s materiálmi na KVALITU sa vála kdesi uňho na stole. Poteší. A keď už sme pri KVALITE.. Zbožňujem tie hodiny! Je to síce samá teória pretakná vzorcami, ale ten prednášajúci to dokáže hovoriť naozaj zaujímavo! Až je to neuveriteľné! Dokážete si ma predstaviť, ako so zaujatím počúvam rozprávanie o fundamentálnom probléme príčinného usudzovania? (Inak, viete o tom, že zrejme na všetko v politike a politológii vplýva počasie?)

A dostávame sa ku zlatému klincu programu, ktorým je pleseň!
Ono, nejako som totiž asi 3 týždne dozadu jedla cestoviny a bolo ich rozne veľa. Ja som si to chcela po sebe umyť pred odchodom do Žiliny! Fakt! Len ono sa na to nejako.. ehm.. zabudlo.. A kedže sa do toho nemal očividne ani nikto iný, tak spolubývajúce po príchode privítal nechutný smrad a nejaké podozrivé mušky v kuchyni.. Miska s nedojenými cestovinami je momentálne na balkóne, na ktorý sa nikto neodváži vstúpiť. Kontrolujeme ju cez okno. (Už máme aj malé červíky!) Momentálne sú sa nám otvárajú ďalšie možnosti:
1. Pokúsim sa to zlikvidovať cez víkend. (Chystám sa to oškrabovať z balkóna a na ten zbytok si kúpiť gumené rukavice a poriadne to vydrhnúť. Samozrejme s niečim cez nos, aby som necítila ten smrad.)
2. Necháme to na zimu, keď to zamrzne a zničí to všetky nechutné organizmy, ktoré v tom žijú a budú žiť. (Postup rovnaký ako v prvom prípade.)
3. Vyhodím celú misku z balkóna.
4. Počkám, kým sa toho ujme jedna zo spolubývajúcich, čo ale nie je moc pravdepodobné..
5. Podrobíme to ďalšiemu skúmaniu.
6. Pozvem maminu na návštevu..
Okrem tejto najnechutnejšej plesne sme dnes skúmali, či nemáme niečo aj v chladničke. Našli sme moju mesačnú šunku s nádychom zelene a pod ňou Zuzkin syr, ktorý podozrivo začína pripomínať nivu. Za skutočne umelecký kus by sa dala považovať pomaly dvojmesačná nektarinka (bola to pôvodne nektarinka?) druhej spolubývajúcej, ktorá je momentálne chlpatá a biela (tá nektarinka, nie spolubývajúca). Tieto veci nám bolo ľúto vyhodiť a tak sme sa dali na sociologický výskum: Položili sme to na poličku, ktorá je najviac na očiach a čakáme, či to (niekedy vôbec) niekto vyhodí..

Ach, pravý internátový život! Som prasa a som na to hrdá!