Zrod

Človek sa nikdy nenarodí docela.

Pocítila som čo je zlo, čo dobrota.

Mám za sebou kus ťažkého života,

silu lásky, políčko šťastia.

Skrytá vo vlastných pohľadoch,

dávam krídla duchu, potravu ideám jeho...

Chúlim sa do samoty a temnot,

škriabem sa pochopením, ako na horu Taygetos.

V mojom snivom opojení,

milujem všetko, čo sa mi neprotiví...

Z očí žiadosť dýcha mi

po bezsennom milovaní.

Nemožem však dlaňou svojou

zahnať príval nemých slov...

Z vážnosťou skúmam stenu

života svojho osvetlenú.

Ohromné ticho šľahlo ma do tváre,

samota je zlá, opuštenosť strašná...

Láska sa chystá uderiť v plnej sile

a moja duša je tak bezbranná.