O tom, že pôjdeme autom rozhodol sám chlap, takže som veľmi nenamietala. Ja som sa predsa zariekla, že to lietadla nikdy nesadnem. Lietat´ je proste proti prírodným zákonom. Ale predstava cesty loďou tiež nie je celkom príjemná. Síce sme na zemi, ale Titanic je Titanic. Zásobila som sa pre každý prípad kinedrylom pre dieťa i pre seba a usúdila, že do lietadla by sme sa fakt nepobalili. A čo ešte tie veci, čo si tam nakúpime.

Koľko batožiny by sme mali bez dieťaťa ? O pol deisatej odchod.

Trajekt z Holandska odchádza o šiestej, ale nalodiť sa musíme do pol piatej, takže ideme radšej o deň skôr, aby sme mali rezervu. Cesta cez Nemecko je pekne nudná, trocha potešenia pred Drážďanami, kde je vidno stolové hory, ale potom len rovina a rovina. Leipzig, Halle, Magdeburg, zastávka pri Mekáči na ihrisku a ďalej. Srdce plesá pred Hannoverom, malá ukažka zvlnenej krajiny a zase rovina. Zastávka na benzín, kde Nemci zase niečo komplikujú s možnosťami výberu, ideme radšej k ďalšej benzínke s ihriskom. Chlap čosi nakoniec natankuje, dostaneme k benzínu leták - zase nejaké vylepšenie - eko benzín či čo, kto to má študovať v nemčine.

O pol siedmej sme na mieste nášho ubytovania, hotel som našla ako vždy výborne, to sa musím pochváliť, 2 km od diaľnice, na vidieku, blízko Holandska. Prešli sme cca 700 km a tak sa radi ešte prejdeme po vlastných. Všade sú červené domčeky, krásne záhrady a cyklisti. Poriadne bicykle, mestské s plyšovým poťahom na sedadlách, elegantní dôchodci sa vozia na nedeľnú večeru  do nášho hotelu. Posedíme aj my na zahrádke na pive, kým Eli sa vyblbne na priľahlom ihrisku.

Sme sami na poschodí, takže spoločné záchody a sprcha nevadí, zaľahneme všetci spolu a spíme desať hodin. Ráno máme prichystané bohaté raňajky, dieťa je nadšené "Ja jsme ještě nikdy takovou snídani neměla " a neustále sa dožaduje, že pôjdeme poďakovať tej hodnej pani, čo nám to pripravila.

Cesty su v pracovný deň v pohode, i keď sa zaťahuje a poprcháva, okolo Amsterdamu žiadne zápchy, takže za dve a pol hodiny sme v prístave. Naša loď už je na mieste, vyzerá fakt strašidelne veľká.

Pozor, pozor.

Máme ešte dosť času a ideme sa oddávať letným radovánkam pri mori. Hneď za rohom je národný park, rozsiahlé piesočné duny a pláže.

Majú to Holanďania prepracované. Alebo komplikované. Kým by som naštudovala, čo sa kde smie a nesmie bol by večer.

Na pláži nikto nie je, Eli nezaujíma vôbec more, ale škeble. Vybavení vedierkom a lopatkou sa zabavíme dve hodiny zberom a hrabaním.

A späť k lodi. Je to fakt Titanic, kapacita 600 aut, ale akých. Vedľa nás sa naloďojú kamióny, dokocna snáď rozložené lietadlo, brr predstava. Na obavy ale nie je čas, pretože pri kontrole si nás odstavia a idú riešiť problém s pasmi niekam do pytle. Tak niežeby Ondra nenadhodil doma otázku, či by dieťa nemalo mať vlasný pas....  A teraz sa ukazuje, že sme si rýchle zvykli na Schengen a podcenili Britániu. Po chvíli sa chlapík vráti a volá Ondru von z auta. Idem aj ja k nim a on ma posiela preč. Hneď si myslím, že nám bude dávať zvlášť otázky, či je dieta naše a už si v duchu pletiem dátum narodenia. Nakoniec je happy end. Púšťajú nás, ospravedlňujú sa, že ešte nevideli dieťa zapísané v pase. Situáciu im veru neuľahčuje fakt, že dieťa je ešte ová, čiže iné meno, ja ju mám zapísanú v Slovinsku, otec v Čechách a všade iný dátum. Úplne iný ako dátum narodenia.

A ideme dnu, loď urobí ham ham a je po nás.

Dnu to našťastie nie je tak klaustrofóbne ako som myslela. Teda garáž, ostatné poschodia sú luxusné. Tak čo tam máme - casino, kino, reštaurácie, kluby, diskotéku, živú hudbu, obchod, ale nás zaujíma len detský kútik. Netrochárili sme a naša kajuta je lepšia ako hotelová izba. Hlavne teda s výhľadom na more. Hneď je tam steward a pýta sa, či chceme raňajky do izby a či chceme rezerváciu na večeru. No, thanks. Ukazuje ako sa rozkladá pohovka - tretia posteľ.

Eli nemá veľmi záujem o prehliadku lodi, resp. furt niekam behá a my sme už pekne naštvaní a nervózni, kde spadne alebo sa stratí. I keď medzi tými 2000 ľuďmi by ju snáď do Newcastle našli. Vonku sa vyjasní, krásne večerné slnko, bezvetrie, na 9. poschodí je otvorená terasa s lehátkami a nápojmi. Tam by som rada strávila nejaký čas, ale dieťa je zas na schodoch o poschodie nižšie, takže smola. Zakotvíme v detskom kútiku a von chodíme na striedačku s Ondrom.

Prístav je taký priemyselný, netuším, čo tam je, ale komíny vyzerajú monumentálne.

A už sme v pohybe. Zatiaľ je to v pohode, mierne hučanie a žiadne nakláňanie na strany ;-)