Sen, bol to len sen, nahovárala si. Kdesi za oknom počula hrom. Oblohu pretínalo množstvo bleskov. Vyzerali ako ohňostroj na oslavu príchodu jesene. Adlein v nich však videla odrazy sna. Schúlené postavy v tme a tajomnú melódiu. Plieskanie biča nahradili hromy. Prebudenie zo sna sa jej zdalo omnoho horšie ako samotný sen. Tá istá búrka, len svet mal viac farieb ako len šere. Zahnala predstavy o putujúcom zástupe, ktorý viedla žena s čiernymi vlasmi. Bola si istá, že má temnošedé oči, ako žena z jej minulosti. Bola to tá istá chladná kráska, ktorá prenasledovala jej myšlienky.

Apa, ktorá spala vedľa nej zakašlala zo spánku a nepokojne sa prevalila. Adlein inštinktívne siahla pod vankúš a vytiahla voňavú zmes byliniek, aby ju mohla priložiť k tvári svojej drahej Apy. S napätím pozerala ako sa spánok starej Apy prehlbuje. Občas mala chuť vložiť si voňavé bylinky do vankúša, aby spala rovnako pokojne ako teraz Apy, ale z nejakého dôvodu na ňu tieto bylinky neúčinkovali. Rovnako ako čaje, ktoré jej varievala keď bola chorá. Nič z toho čo Apy poznala, jej nevedelo pomôcť.  Bola to záhada, ktorú nedokázali pochopiť. Bylinky jednoducho neúčinkovali.

Vonku zahrmel ďalší blesk a Adlein si smutne vzdychla. Tiene ju volali do smršte, ktorá zúrila vonku. Keby tak vedela čo chceli, prečo ju volali, no tiene len ďalej poťahovali jej vyťahanú nočnú košeľu, šteklili ju na nohách, ktoré jej z nej už dlho trčali. Rástla príliš rýchlo. Apa by jej mohla šiť nové oblečenie každý mesiac, no to by jej to najskôr nesmela zatrhnúť. Nemohla len tak sledovať, ako sa pre ňu Apy drie, ako si odtŕha od úst, len aby ona mala dostatok. Ona bola mladá a silná, tak prečo by sa mala Apy starať o ňu. Nie, malo to byť naopak.

S odovzdaným povzdychom sa zviezla z postele. Šuchtavým krokom nasledovala tiene cez malú kuchynku a potom von do chladnej noci. Tiene čelili vetru a vlhku mlčky. "Isteže, ste len duch a dym, ako inak by to malo byť?" mrmlala si Adlein. Bola nahnevaná a taktiež vydesená. Tiene sa v poslednej dobe správali zvláštne podivne. Niektoré boli neurotické, iné apatické, no všetky sa zrazu nástojčivo dožadovali svojho.

Pamätala si deň keď sa ju tieň pokúsil uštipnúť po prvý raz. Neškodne sa rozplynul pri prechode jej telom, no Adlein zamrazilo akoby cez ňu prešla sama smrť. Tiene v nej vyvolali nedôveru. Ich správanie bolo teraz rovnako nezvyčajné ako sneh v tejto teplej, zimou zabudnutej krajine. Ale napriek tomu, že jej nemohli ublížiť, sa im Adlein snažila vyhýbať. Jej tiene, jej milované tiene z domova plného snehu nikdy neboli majetnícky.

"Všetko sa pokazilo. Nepatrím sem, to chcete povedať? Viem, že toto nie je môj domov, tak čo vlastne chcete?" šepkala do noci. Už dlhšie ju zvieral strach a smútok. Cnelo sa jej po domove, po chlade a samote, ktoré si takmer nepamätala. I napriek tomu však v hĺbke cítila, že bol jej domov. A stále je, či už si ho pamätáš alebo nie – hovorilo jej srdce. Akoby sa každým úderom snažilo zvýrazniť náhlu túžbu utiecť preč, späť do bezpečnej náruče domova. Zamerala sa na tiene. Pomohli by jej?

"Poď, poď s nami." Šepkali poplašene. "Musíš! Opusti ju!" šepkali príkazy do noci, nechávajúc Adleinu otázku nezodpovedanú. Prvý raz by ich Adlein rada nechala zmiznúť. Tak ďaleko ako sa len dá. Nevedela sa však prinútiť. Nikdy od seba žiadny z nich neodohnala. Dokonca sa o to ani nepokúsila. Kúsku je najhlbšieho ja, kúsku jej duše, sa protivila už len tá myšlienka. Nezostávalo jej nič iné len ich nasledovať. Neviedli ju ďaleko, len k blízkemu stromčeku, no i tak v prudkom neutíchajúcom daždi premrzla na kosť.

"Volá. Púta. Neodmietnuteľné. Nezlomiteľné," počúvala. Celú symfóniu ťažkých kovovošedých oblakov naplnilo nezmyselné šepotanie tieňov. Adlein nerozumela ničomu z toho čo povedali. Nevedela nájsť spojitosti. Boli to tiene načúvajúce veselým piesňam. Rovnako  ako mysleniu ľudí z Letných krajín ani týmto tieňom nedokázala porozumieť. Patrila severu, bola jeho dieťaťom. Jej srdce bol nekonečný ľadový pokoj a jej myseľ sa ponášala na premenlivé počasie – chvíľu zdanlivo nekončiaca fujavica a moment na to jemne sa vznášajúci sneh. Aby ich pochopila musela by zaprieť samu seba.

Zatiaľ čo nasledovala tiene, sa dážď pomaly zmenil na sneženie. Prekvapilo ju to viac ako čokoľvek iné. A to, čo ju prekvapilo, všetkých ostatných vydesilo na smrť. V Letných krajinách nikdy nesnežilo. Sneh bol tabu, nepoznaný, a všetko neznáme prináša strach do ľudských sŕdc. Starší sa modlili za krátky rozmar počasia. Boli to však len sny a túžby vydesených starcov.

Sneh naplnil ulice a zavial promenády. Život náhle stíchol, ako keď na javisko vyjde herec. Nové a nové zúfanie prichádzalo so závejmi snehu. Adlein to však nemohla vidieť, nemohla ani vytušiť, akú skazu znamená jej splnené želanie. Brodila sa závejmi hlbšie a hlbšie do lesa plného vyplašených tieňov, presne na opačnú stranu ako snehová búrka. Z toho istého dôvodu taktiež nemohla spozorovať karavánu tiahnucu sa snehom. Na prvý pohľad obyčajná potulná zberba šarlatánov, šašov a cirkusantov. Lenže žiadny z ľudí nedokázal svojím zastretým pohľadom vidieť zástup tieňov tiahnucich sa za karavánou ako za životodarným svetlom.

  

            "Cítiš to?" Evan sa snažil prehlušiť hučanie búrky. "Je tu veľa tieňov." Hovoril svojej spoločníčke. Jadyn tíško zatiahla vysokým tónom. Samozrejme, že vedela. Cítila ich chlad, deprimujúcu ľadovú stopu, ktorú za sebou niesli.

            "Preto tá búrka. Priviedli sme sem ďalších. Pravdepodobne sa otvoril zlom medzi realitou. Ďalší prechod," zakvílila. "M nás zabije."

            "Nemôže nás zabiť Jadyn," pozrel na ňu vyčítavo, "ak by mohla, už by sme tu neboli. Ale to som nemyslel. Pozri tamto k fontáne."

            "Sever?" striasla sa. Medzi prstami sa jej zamihotal plamienok. Niekedy nebolo na škodu byť "nebytosťou". Chlad nikdy nemala rada. Bolo v nej priveľa teplej krvi. "Niečo ich sem musí lákať," povedala zamyslene.

            "Budeme mať dosť času zistiť to.. Lenže teraz musíme ísť." Jadyn zamrmlala zopár nespokojných nadávok, no i tak nasledovala Evana. Pestrá karavána sa začínala strácať za snehovým závojom a dobiehať ju cez záveje snehu nebolo závideniahodné. Evan, rovnako ako i Jadyn, bol ponorený do spomienok. Obaja si vedeli vysvetliť túto záhadu. Boli len dve možnosti. Jedna horšia ako druhá. Utečenec alebo pohroma.

            Nebolo to tak dávno, čo spadli z výšin. Aj oni raz boli miláčikovia M. Nenávidela ich za to, no i tak nikdy neľutovali, že ju opustili. Nebola pre nich dôležitejšia ako prach vo vetre. Nepríjemne bodavý, no zbytočný. Ale vtedy ešte bola karavána všetkým čo poznali.

            Evan bol zo severu. Bol bez milosti odtrhnutý priamo od matkiných pŕs. Jemu M zobrala všetko na čom mu záležalo. Zobrala mu budúcnosť. Dlhých 15 rokov života jej bol po boku. Pozoroval ako zabíja. Vnímal jej bezcitnosť a chlad tak odlišný od severských nocí.

            Opustil ju bez toho, aby vedel aké silné sú jej putá. Presne pred šestnástimi rokmi sa usadil v maličkom údolí, ktoré si zamiloval. Malebné miestečko a krásna neprítomnosť M, ktorá ho pomaly, ale isto zabíjala. Keď navštívila údolie a jej hnev vybuchol v plnej sile, nedokázal odolať. Pridal sa. Nespočet nocí si to vyčítal a odmietal prijať čo sa stalo. Chcel zomrieť, no nakoniec pochopil, že napriek všetkému odhodlaniu a snahe, nemôže zmeniť svoje predurčenie, svoj osud. Zostala len pravda tej noci, keď pri starej stajni zabil ženu. Vydesenú a bezbrannú. Doteraz si pamätal zvláštne dieťa v jej náručí, skupinky tieňov okolo polorozpadnutého domu, v ktorom našiel spiacu starenu, ktorej zveril dieťa. Ten obraz sa mu vryl do pamäti. Zmenil horkosť v jeho duši na číru nenávisť a hnev.   

 

            "Hľadajú ju," oznámil tieň. Duša starého morského vlka sa obďaleč len tíško smiala. Mortian sa obzrela. Na tvári mala výraz neskutočného opovrhnutia. Bola znechutená slabosťou a primitívnosťou jej sluhov, ktorí si nechávali hovoriť tiene.

            "To dieťa je vietor v plachtách, madam," rehlil sa ako kôň.

            "Mlč!" povedala chladne. Hoci každý zatajil dych, starý morský vlk sa naďalej ticho rehlil. Ticho, no stále príliš hlasno pre jej uši. "Dany, zbav sa ho." Kývla na mladíka stojaceho pri nej. Potom sa otočila k starému kapitánovi, ešte skôr ako ho pohltila tmavá hmla skrývajúca portál, ktorý jej deti tak neopatrne otvorili. Dnes jej však bol neskutočne užitočný.

            Priechod vždy sledovala s nadšením. Chlad jej domova a zúfalstvom presýtený svet boli všetkým čo potrebovala. Žiaden strach, len beznádej, ten úžasný pocit, keď si uvedomia, že neuniknú, že nemajú ani tú najmenšiu šancu.

"Nájdi ju. Patrí mne a moja aj bude. Nikto iný na ňu nemá právo. Dokonca ani ona sama," prskla. Bolo jej jedno kto počúvne rozkaz. Ten, kto ju privedie k nej, bude bohato odmenený. Vedia to. Ak nie pocítia hnev, ktorý sa hromadí v jej mŕtvom srdci. Naozaj málokedy sa stalo, že by jej niekto zobral cenu dlhu, jej deti. Nebola zvyknutá na odpor. Toto dieťa, jedno z jej vytúžených, sa od nej odvracalo. Dráždilo ju to. Jej deti za ňou mali prichádzať samé, hľadať ju a zdržiavať sa v jej prítomnosti.

Ako Daniel. Tak prečo ona utekala a bránila sa, zatiaľ čo on sa jej podlizoval? Mohla byť jej najmilšou, tak veľmi sa jej podobala, no ona ju odmietla. Poprela všetko čím je. Zničila by ju, ak by mohla, len aby nebola hrozbou, lenže nesmela zničiť svoje deti. Mohla len čakať kým ju nájdu a privedú k nej.

"Nájdu ju. Sám sa o to postarám. Dostanem ju k Nei, k nám. A potom sa už spamätá. Prisahám, bude ešte rada, že môže byť s tebou, moja pani," líškal sa Dany. Zmizni, naznačila posunkom. Vychovala ho dobre a svoje miesto po jej boku si zaslúžil, no bol otravný. Nezniesla ho po svojom boku, ale ani nedôverovala nikomu inému.

"Nikomu len tebe, Adlein. Malej a slabej. Tebe, ku ktorej som našla cit. Čo na tom, že už nie si to malé dieťatko v mojom náručí." Šepla sama sebe. Sledovala ju celé tie roky skrz úlomky myšlienok, ktoré prenikli do sveta mŕtvych. Vyrástla v naozaj pôvabné dieťa, ale cit, ktorý v nej videla, nenávidela. Veľa z jej detí, kvôli nemu pohaslo a stratilo svoju príťažlivosť pre niečo, čo nazývali voľnosťou, pokojom, čistotou či svedomím. Opustili svet, do ktorého sa narodili, v ktorom mali svoje miesto, a prešli do mnohých z ľudských svetov v domnení, že tam môžu žiť. Mýlili sa. Každý ich odchod bodal jej hrdosť a dráždil jej hnev. Vedela si vyčleniť každé jedno dieťa, ktoré ju ranilo. Pamätala si to veľmi dobre a všetko vracala. "Treba jej ukázať kam patrí," šepla a vydala sa k portálu. Má v Letných krajinách isté povinnosti. Snáď ukážu jej drahej Adlein cestu k nej.  

 

            Mrzla, hromžila, nadávala ako pohan. Tiene ju zavliekli hlboko do Veľkého lesa a tam ju nechali úplne samu. Ich neprítomnosť bola ako blesk z čistého neba. Zrazu bolo ticho a chlad snehu. Nie ten deprimujúci chlad tieňov, len obvyklý chlad snehu pod Adleinmi nohami. Znovu zahromžila. Vôbec si nepamätala, kde nechala topánky. Hlboko v temnote a mraze ju chytala apatia. Všetko jej začalo byť jedno. Už nemala silu premýšľať nad výstrelkami tieňov.

            Vo chvíli keď sa zaprisahala, že s nimi už nikam nepôjde, začula ich šepot. A potom ich uvidela. Neboli taký ako všetky ostatné tiene. Táto šeď bola podivne tmavá a akoby pohlcovala svetlo. Cítila sa nimi podivne priťahovaná. Z blízka postrehla, že hmota, ktorá tiene tvorila, taktiež nebola rovnaká. Tieto tiene boli hustejšie, akýmsi spôsobom pôsobili živšie. Akoby boli viac ako dym a duch.

            Po prvý raz dokonca zacítila ich vôňu. Bola veľmi osobitá. Najviac pripomínala pšenicové polia a stojacu vodu, no i tak to bolo len chabé prirovnanie. Adlein sama si nebola istá, či jej je ich vôňa nepríjemná alebo lákavá. Nerozmýšľala však dlho. Tiene prehovorili.

            "Chránia ju, nemáme možnosť sa k nej dostať," šepkal tmavší a hustejší z tieňov. Podľa hlasu to bol muž, no Adlein vedela aký klamný môže byť ich hlas. Oči, oči nikdy neklamú, bleslo jej hlavou.

            "Zabime!" zasyčal druhý. Vzduchom preletela dutá rana, po ktorej sa tieň zvalil na zem trasúc sa ako želatína.

            "Primitív sprostý! Prečo vždy dostanem na krk takého debila ako si ty?" frflal nespokojne tmavší. "Nie, budeme musieť použiť lesť."

            "Oni. Prísť."

            "Poslovia? Skvelé. Takže Smrť chystá malú návštevu," zachechtal sa kruto. Adlein nelenila a tíško sa vytratila do stíchnutého lesa. Zostala po nej len vôňa v povetrí, stopy a tichý vrzgot snehu pod jej nohami.          

 

            Apa ospanlivo siahla vedľa seba. Nenahmatala Adlein. Neprekvapilo ju to. Vstáva príliš skoro. Priskoro na to aby ju mohla zastihnúť v spánku. Už to nie je jej malé dievčatko, uvedomila si smutne. Ako obvykle si unavene povzdychla. Ani ona už nebola najmladšia. Kosti jej prašťali a svaly tuhli. Apa sa bála. Nevyhnutne sa blížil jej koniec. Smrť bola blízko, tak blízko ako ešte nikdy nebola. Možno príliš blízko.

            Bolo skoré ráno, ešte ani slnko nevyšlo. Hoci Apa spala takmer pokojne už teraz bola unavená. Túžobne hľadela na tkáčsky stav a kopu pomotanej vlny. Tak rada by si zaň sadla. Trpela keď jej Adlein zakázala tkať látku na nové šaty. Hoci len nerada, no i tak s ňou musela súhlasiť. Bola slabá a sotva by našla dostatok energie pre túto činnosť.

            "Skôr či neskôr bude sama," mrmlala si. Desila sa toho dňa viac ako svojich najhorších snov.

            "Možno skôr ako by si chcela, zlodejka," zaznelo za ňou. Ten hlas! Ape zamrel dych na perách. Nie, nie teraz prosím! Pomaly sa otočila k známej tvári. Dobre vedela, kto je jej nezvaným hosťom. Prezradil ju práve jej hlas – bol nezabudnuteľný.

            "Dlho sme sa nevideli." Zašepkala nevinne.

    

1. kapitola <<<     >>> 3. kapitola